titulka1denAUTORKA / FOTO: Janka Thunderka Hromníková

Lietadlo zo Schwechatu do Paríža odlieta krátko pred jednou, takže ak má byť check-in dve hodiny pred odletom, tak by sme mali z Trenčína vyrážať okolo deviatej, aby sme mali rezervu pre prípadnú zápchu v Bratislave. Ráno vstávame v úplnej pohodičke a bez stresu si vychutnávame raňajky a voňavú kávičku. Rannú idylku ale preruší telefonát od Peťa Lukyho, ktorý Romanovi oznámi, že vzhľadom na pracovné problémy musí svoju účasť takto na poslednú chvíľu zrušiť. No moment, a to prečo? A nedá sa s tým niečo spraviť? A nestihneš to vyriešiť tak, aby si stihol let? Kým má Roman Peťa na uchu, mne bežia mozgové závity na plné obrátky. Ok, tak ak Peťo fakt nemôže, je niekto, kto je schopný sa zbaliť takto na poslednú chvíľu? Dala by sa letenka v deň odletu prebookovať na niekoho iného? Pokúšam sa volať do cestovky, cez ktorú sme kupovali letenky, ale aj napriek tomu, že hotline by mal fungovať od ôsmej ráno, takto o pol deviatej to tam stále nikto neberie. Ak si ale správne spomínam, letenky, ktoré sme kupovali sa síce dajú prebookovať na niekoho iného, ale poplatok za zmenu sa takmer rovná cene letenky, čo by nebol taký problém ako zohnať niekoho, kto sa zbalí na cestu do Maroka za pol hodinu. Bohužiaľ sa na túto hyper last minute nikto nechytá a vyzerá to, že letíme iba piati. Po Bratislavu letíme len tak v rámci rýchlostných limitov, ale na pumpe, kde si dávame krátku prestávku taxikári skoro vyletia z kože, pretože až teraz pochopili, že nás vezú až na Schwechat a nie len na letisko do Bratislavy a keďže cenu za zvezenie máme pevne dohodnutú, netvária sa dvakrát nadšene. Nuž, ale chlapci, tak ste mali lepšie počúvať. Nasadať a ideme ďalej.

mini-yj03a9v2tbxd8dgvkvyf mini-x158inzyw4rvhgslrsw2 mini-k96esoiu8khvpg08x3ul mini-f8im0a95gbulnew041z1 mini-e72x5oyfw0cyvqclvc2i mini-7yyk5fhvsojb5zdf7osw

Na check-ine nám usmievavý afro-rakúšan oznámi, že naše batohy sú príliš veľké a máme si s nimi odpochodovať rovno a doprava a tam treba ísť na Bulk luggage a tam to odovzdať ako nadrozmerku. V zásade by to nebol žiaden problém, keby priestor pri nadrozmernej batožine nebol plne obsadený mladými hokejistami s tromi korunkami na hrudi a s veľkými hokejovými taškami pri nohách. Je to asi celé hokejové mužstvo aj s náhradníkmi a sú tu všade takí porozťahovaní, že minimálne tí traja hentam vzadu musia byť jednoznačne v postavení mimo hru. To ak tu budeme stáť s nimi a za predpokladu, že batožinu vážia a preberajú len na jednej váhe, tak ten náš let nestihneme ani s tou takmer dvojhodinovou rezervou, čo ešte máme. Kým sa tu nudíme a dav sa hýbe neskutočne pomaly, skúste sa aspoň poprezliekať do expedičných tričiek. Ja sa nemusím, ja som sa zodpovedne vyobliekala už doma, ale chlapi pekne do polpása vyzliecť a šup šup do pieskových tričiek so siluetou tuarega na chrbte. Ták, ako vám to sluší. Dav postupuje neskutočne pomaly a my sa neskutočne nudíme. Ich je strašne veľa a nás je len päť, veď to by nás mohli pustiť dopredu, či? Akýkoľvek malý náznak snahy posunúť sa čo i len o jedinú pozíciu pred niektorého z mladých hokejistov sa ale stretáva s prejavmi značnej nevôle, a tak radšej sedíme bokom a čakáme. Keď sa ale pri vedľajšej váhe objaví ďalší pracovník, ktorý vyzerá, ako keby mal v úmysle ukončiť svoju obedňajšiu prestávku a pustiť sa do práce, nenecháme si ujsť túto šancu a skôr, než sa modré tričká spamätajú, naša útočná formácia stojí zoradená pred druhou váhou a tvárime sa, že škrípanie švédskych zubov vôbec nepočujeme. Sorry chlapci, ale veď bez vás istotne neodletia… A ak takto bránite aj na ľade, tak to potom budúcnosť švédskeho hokeja nevyzerá dvakrát ružovo.

mini-b1 mini-b6 mini-b5 mini-b4 mini-b3 mini-b2

 

Po nadviazaní družby s Tullamore Dew nám let do Paríža uletí ako nič. Charles de Gaulle (CDG) nie je vonkoncom malé letisko. Potrebujeme sa prepraviť na iný terminál a pešo to asi nepôjde, aj keď času máme viac ako dosť. Z príletovej haly nás šípky navedú ku skleneným dverám v prízemí, kde mladý muž stráži veľké sklenené dvere, za ktorými by sa mal každú chvíľu objaviť letiskový autobus, aby nás prepravil na terminál, z ktorého by mal odlietať let do Casablanky. Chvíľu čakania si krátim pózovaním s červenou plastovou kravou, ktorá tu stojí ako tvrdé Y. Nikdy som nepochopila toto vystavovanie umelohmotných kráv v rôznych mestách a na rôznych miestach, ale dnes po miekoľkých panákoch tulamórky mi táto červená fešanda pripadá pomerne zábavne. Urob mi jednu fotku ako ju ťahám za uško. A ešte jednu, ako jej to uško hryziem. Ale už stačí, autobus je tu. Autobusár kľučkuje pomedzi odstavené lietadlá a obslužné mechanizmy a aj keď my sme už po tretej zákrute absolútne stratení, človiečik za volantom zjavne vie, kadiaľ vedú tie správne čiary, ktoré ho dovedú k nášmu terminálu. Autobusár nezablúdil a my máme do nášho letu nekonečné tri hodiny čas a keďže sme si nezobrali ani karty ani pexeso, tak jedinými dvomi aktivitami, ktoré nám môžu čakanie spríjemniť sú buď vysedávanie v jedinej reštaurácii, ktorá je tu otvorená, alebo nakupovanie v dutyfree. No a keďže toho času máme fakt dosť veľa, pohodlne stihneme aj jedlo aj nákupy. V Maroku sa nám ako v moslimskej krajine asi nepodarí kúpiť žiaden tvrdý alkohol, a keďže sme sa nedali zaočkovať proti žiadnym chorobám, musíme náš tím rozšíriť o niekoľko fliaš tmavého rumu a whisky, aby sme sa zabezpečili proti prípadným žalúdočným ťažkostiam aspoň takto.

mini-c1 mini-c6 mini-c5 mini-c4 mini-c3 mini-c2

 

V odletovej hale sa čas vlečie ale na runwayi za oknom je stále čo pozorovať, hlavne to mega veľké jumbo, ktoré sa chystá na odlet. Toto sú momenty, kedy skutočne pochybujem o zákonoch fyziky a začínam veriť na zázraky, pretože je skutočne neuveriteľné, že niečo tak ozrutné sa môže vzniesť do vzduchu a bezpečne letieť. Ale asi je to možné, pretože zakrátko je už runway prázdna. Ako tak sledujeme dianie vonku, Roman si všimne, že v diaľke pred nami sa v miernom opare črtá silueta Eiffelovky a kúsok napravo od nej je vidieť aj baziliku Sacre Coeur. To snáď ani nie je možné, aby sme ich videli, veď letisko je od centra Paríža pomerne dosť ďaleko, ale v tejto oblasti ešte nikto nepopisoval výskyt fatamorgány, tak tie siluety asi budú skutočné.
Konečne ohlásia náš let. Teta pri kontrole boarding passov sa tvári neskutočne prísne a Braňo má ako obvykle náladu vtipkovať a tak jej za chrbtom vystrúha zopár opičiek, na ktorých sa všetci dobre bavíme až na tú prísnu tetu, ktorá sa tvári výrazne rozčarovane, keď zistí, že mám foťák namierený smerom k nej. No tak sa nemrač, aj tak to už mám nafotené a mazať to nebudem.
Po priemernom jedle na palube Air France a zodpovedajúcom množstve bieleho vínka nás zmáha únava a možno je to aj lepšie, pretože dlhý spánok značne skracuje vzdialenosti. Za oknami pristávajúceho lietadla je už tma ako o polnoci, aj keď je ešte len niečo pred ôsmou miestneho času. Dav spolucestujúcich nás v unáša k imigračnej kontrole. Asi by sme si mali vyplniť ten imigračný formulár. Chcú tam adresu, kde sa budeme zdržiavať počas nášho pobytu. A to čo im tam napíšeme, že niekde v Maroku? Veď my vôbec netušíme, kde sa budeme nachádzať. Ale dajme im tam teda adresu hotela, kde by sme mali spať dnes v noci, to musí stačiť. Fronta na imigračnej kontrole sa strašne vlečie, ale keď sa dostaneme na rad, úsmev na tvári nám vyčarí nálepka na skle kúsok nad lesklým čelom imigračného úradníka, na ktorej smajlík hlása, že „usmejte sa, ste v Casablance“. Usmievame sa na úradníka, on sa usmieva na nás a tak teda dobre, môžem si tú nálepku aj odfotiť.
Napriek tomu, že sme leteli s prestupom, naša batožina sa bez strát na kvantite alebo kvalite vygúľa na karusel, každý si ulovíme ten svoj kúsok a spokojne sa obzeráme, kde by sme splašili vozík, aby sme to celé nemuseli ťahať v rukách. Ďalšou úlohou je vymeniť si lokálnu menu, čo tiež nie je žiaden problém, pretože zmenáreň je hneď vedľa výdajne batožiny. No a teraz to najdôležitejšie – ideme hľadať autopožičovňu. Nikde žiadne značky, plánik, ktorý mám vytlačený je akýsi chabý a tak mi z toho vychádza, že asi poďme tuto výťahom o poschodie nižšie a tam by to možno mohlo byť. Lenže nie je a na konci chodby okrem taxislužby a nejakých zmenární už nie je nič. Spýtame sa v taxislužbe, kde sú car rentals. Človek v bielej košeli asi v pozícii šéfa minimálne tejto zmeny posotí človeka v pozícii výkonný pracovník v montérkach, že on nám to ukáže. Človek v montérkach sa okamžite vrhne na náš vozík s batožinou a ochotne ho tlačí asi 30 metrov k výťahu, odkiaľ sme pred chvíľou vystúpili. Vyvezieme sa o poschodie vyššie, presne tam, odkiaľ sme prišli a človiečik tlačí náš vozík asi 150 metrov koridorom doľava až ku kancelárii Dollar car rental. Človek v montérkach sa akosi nechystá na odchod a nám docvakne, že by sme mu asi mali dať nejaký bakšiš. No veď aha, keď sme menili peniaze, dali nám aj nejaké drobáky, je toho asi tak za euro, tak to mu vysypem do dlane. Človek v montérkach nechápavo pozerá na mňa, potom do dlane, potom zase na mňa, a čosi nahnevane gestikuluje a hovorí rečou, ktorej síce nerozumiem ani slovo, zato ale rozumiem všetkým gestám. To je mu akože málo? A že by sme mu mali dať aspoň 100 dirhamov? Čo sa zbláznil? Veď to je skoro 10 eur!!! Chlap sa ale začína štartovať do hlasnejšieho prejavu a my sa chceme vyhnúť problémom, tak mu radšej do ruky natisneme ešte asi 30 dirhamov a posielame ho tam odkiaľ prišiel. Tiež našej reči nerozumie ani slovo, ale naše gestá aj v jeho reči znamenajú, že z nás už nič viac nevytrieska a tak sa so šomraním, ktoré rozhodne neznamená slová vďaky, vlečie preč. No tak toto bola slušná lekcia, chlapci. Tu bude asi najlepšie ak od nikoho nebudeme prijímať žiadne náznaky pomoci, lebo ochota je tu zjavne mimoriadne drahý artikel.

mini-d1 mini-d6 mini-d5 mini-d4 mini-d3 mini-d2

 

S tlakom mierne nad hranicou normálu sa nahrnieme do kancelárie autopožičovne a keďže ešte nikdy, keď sme si bookovali auto v zahraničí, sme nedostali to, čo sme si objednali, informácia, že namiesto Toyot Prado dostaneme Mitsubishi Pajero už náš tlak nijakým spôsobom neovplyvní. Zato ma ale dosť vytočí informácia, že poistka zahrnutá v cene objednávky nepokrýva takmer nič a ak chceme mať kryté aspoň predné sklo a ukradnutie, tak si musíme poistku priplatiť. Vieš čo, Mohamed, fakt som unavená a nemám najmenšiu silu sa s tebou dohadovať, tak to tam napočítaj a ideme odtiaľto. Odľahčení na všetkých kreditkách kráčame tmou k parkovisku, kde sa vo svetle pouličných lámp leskne jedna strieborná a jedna čierna Micka. Chlapík s kravatou nám chvíľu vysvetľuje čo kde v aute je a potom ešte chvíľu postáva s vreckom otrčeným pre prípadný bakšiš, ale milý zlatý, už ste nás celkom slušne ošklbali a toto je predsa tvoja práca, za ktorú sme už zaplatili, takže my ti už vrecko ničím nepomastíme. Odchádza nie celkom spokojný úplne nasucho.
Na dnes máme už len poslednú úlohu – nájsť hotel Moroccan House, kde by sme mali stráviť dnešnú noc. Ono vlastne máme tie úlohy dve, jednak ten hotel nájsť, ale aj skúsiť sa dohodnúť na zmene rezervácie. Vzhľadom na to, že sme leteli s prestupom a netušili sme, či nám priletí batožina tým istým letom ako my, spravili sme rezerváciu v Casablance na dve noci, aby nám v prípade straty nejakého nášho batohu vedeli stratený kus doručiť do hotela. Batožina ale priletela presne tak, ako mala a preto by bolo fajn, keby sme tú druhú noc v Casablance vedeli prebookovať na poslednú noc nášho pobytu v Maroku. Ak by sa nám to podarilo, neboli by sme nasledujúci deň viazaní potrebou vrátiť sa do hotela a keď budeme mať kultúry a civilizácie dosť, môžeme sa pohnúť z Casablancy ďalej, čím získame oproti itineráru mierny náskok. Tak skúsime.

mini-e1 mini-e6 mini-e5 mini-e4 mini-e3 mini-e2

 

V periférnych častiach Casablancy sa s pouličným osvetlením zjavne príliš netrápia, tak prečo by sa v tej tme mali trápiť so značením smerovníkov? Navigácia sa nás síce snaží viesť najkratšou cestou k adrese, ktorú dostala definovanú ako cieľ, ale začíname pochybovať, či sa tiež nestratila, pretože ulica pred nami je prehradená veľkou pruhovanou zábranou a zákazom vjazdu a cesta ďalej je rozkopaná. No tak skúsme to nejako obísť, možno ak tuto odbočíme doľava a tam prejdeme tou tmavou ulicou a ak nás nikto nezakiluje, kým sa dostaneme pod najbližší zdroj svetla, tak potom ak zase odbočíme doprava, tak by sme sa mohli zase dostať na hlavnú cestu na konci tejto rozkopávky. Pootĺkané autá pozdĺž tmavej ulice nepôsobia nijako optimisticky ale povrch cesty je taký poroztĺkaný, že nemôžeme ani pridať, aby sme sa odtiaľto dostali o čosi rýchlejšie. Ale máme šťastie, na konci ulice máme ešte stále všetky kolesá aj dvere a vo svetle najbližšieho kandelábra si môžeme pokojne vydýchnuť. Zbytočná panika, veď je to tu úplne pokojné. Náš hotel je takmer až pri medine (starom centra), kúsok od maríny, takže musíme prejsť v podstate celým mestom. Doprava hustne a autá sa v nočných, teraz už vysvietených uliciach miešajú s ľuďmi miestami chaoticky prebiehajúcimi cez cestu, miestami len tak postávajúcimi takmer až do polovice jazdného pruhu tváriac sa, že naviac sú tam tie autá a nie oni. Prepletáme sa užšími uličkami, tu niekde by to už malo byť. Rozhliadame sa a aha, presne na druhej strane ulice je náš hotel. Hľadať parkovisko je zbytočné, zjavne sa tu parkuje len tak na okraji cesty. Pikolík pred hotelom si vezme pár dirhamov ako poplatok za to, že nám v noci dohliadne na autá. Nie, že by sme mu verili, ale nemáme na výber. Hotel zvonka vyzerá ako betónová obluda, ale za vstupnými dverami nás prekvapí príjemný interiér v tradičnom marockom štýle. Hotel je postavený ako starý marocký riád a uprostred otvoru medzi pavlačovými poschodiami visí neuveriteľne veľký vyrezávaný luster. Recepčný nám na pult vyloží obrovské kľúče a my sme už takmer na odchode do izieb, ale veď ešte sme chceli zmeniť tú rezerváciu. Recepčný chvíľu rozmýšľa a potom skonštatuje, že musí preveriť rezervácie a uvidí, či sa to bude dať. Predpokladám, že mladý muž ťukne do počítača a na dve kliknutia má výsledok. Mladý muž ale spod drevenej rampy vydoluje stoh papierov formátu A3, nalinkovaný a nastĺpčekovaný a začne v ňom listovať. Ty kokso, manuálny rezervačný systém v praxi, to už som dávno nevidela. Po chvíľke porovnávania mladý muž konštatuje, že v zásade by to šlo, ale musí počkať, kým manažér ráno prinesie nové rezervácie, takže po raňajkách nám povie, či nám tú rezerváciu definitívne môže zmeniť alebo nie. Rozumej, manažér má asi u seba počítač, kam mu chodia rezervácie, on ich vypíše a potom sa manuálne zapíšu do tejto veľkej tabuľky. No ale to musí byť strašne náročné sledovať a udržiavať takýto systém, nechápem, prečo si sem nehodia jeden počítač a jednu excelovskú tabuľku. Ale my tu nie sme na to, aby sme im zavádzali IT revolúciu, poďme pekne do izieb. Postele s baldachýnmi vyzerajú ako z rozprávky a zvádzajú k tomu, aby sme sa do nich okamžite uložili. Ale ešte si treba povedať plán na ďalší deň a dohodnúť si čas raňajok a hlavne dať si panáka na privítanie  tak dobrú noc chlapci, zajtra preskúmame Casablancu.

MAROKO 2013 • CESTOPIS • 2.DEŇ