titulka2den_marokoAUTORKA / FOTO: Janka Thunderka Hromníková

Neviem, či sa bufetové podávanie raňajok v Maroku dá nazvať švédskymi stolmi, ale my sme ich zobrali útokom presne na slovenský spôsob. Z každého jedla treba čo to ochutnať, aby sme sa zoznámili s chuťami tunajšej kuchyne. Viac ako jedlo ma zaujíma, akú kávu tu vedia uvariť, ale štandardná prekvapkávačka v termoske tento hotel nijako neodlíšila od všetkých tých hotelov, v ktorých mi káva podávaná k raňajkám nechutila. Kto, kde a kedy celosvetovo uzákonil, že ranná káva v hotelovej reštaurácii musí byť proste zlá? Dúfam, že v meste nájdeme nejakú normálnu kaviareň, v ktorej si vylepším chuť a aj hladinu kofeínu v krvnom obehu, aj keď je pravda, že z dobrej kávy mám najradšej tú krásnu intenzívnu vôňu, keď mi čašník kávu prinesie. Kúsok zvláštne vyzerajúcej pizze, bublinková palacinka s džemíkom, trocha zeleniny, olivy a hlavne datle, tie sú absolútne výborné. Jedlo je fajn, no tá jediná napodobenina salámy, ktorú sme tu našli, má od nášho chápania salámy poriadne ďaleko. Z mäsa to určite nebolo. Cestou z raňajok checkneme recepčného, ako to vyzerá s prebookovaním našej rezervácie. Práve skladá papierový rezervačný blok, asi už doprepisoval nové rezervácie a áno, druhú noc z našej rezervácie môžu prebookovať o osem dní neskôr. Super, takže balíme a na túto noc sa sem už nemusíme vrátiť. Máme v pláne pozrieť si mesto a neradi by sme nechávali autá s batožinou zaparkované niekde na mestskom parkovisku. Myslíte, že sa dá batožina odložiť tu niekde v hoteli? Recepčný nám ochotne uskladní naše batohy v malom skladíku a keď pikolíkovi pred hotelom vtlačíme do dlane ďalších pár dirhamov, môžeme si tu autá nechať kľudne aj celý deň.

mini-2a1 mini-2a8 mini-2a7 mini-2a6 mini-2a5 mini-2a4 mini-2a3 mini-2a2

Náš hotel sa nachádza len pár uličiek od prístaviska, ktoré je najväčším prístavom v severnej Afrike a jedným z najdôležitejších prístavov na svete. Silný odór rybaciny sa nesie vzduchom a vykrúca nám nosy, asi aj kvôli tomu, že prechádzame popri plote z vlnitého plechu, za ktorým sa nachádza rybí trh. Z rušného preplneného hlavného bulváru sa radšej vnoríme do okrajových uličiek starej mediny, bude to istotne príjemnejšia prechádzka ako kráčať po hlavnej ceste zapratanej autami. Staré budovy pieskovej farby lemujú úzke uličky. Je zvláštne, že je tu málo ľudí, len sem tam vidieť nejakého starca alebo žobrajúcu starenu, sem tam niekto rýchlo prebehne cez ulicu ale ináč žiadne davy. Asi sú všetci na hlavnom bulvári v tej skrumáži áut. Prechádzame okolo malej kaviarničky s nápisom Wifi. Tak tu sa chlapci zastavíme na kávičku, keď sa budeme vracať, ok? Ľudí v uliciach síce veľa nie je, zato všade pobehujú mačky. Žiadne potulné chuderky ale zjavne dobre chované fešandy, ktorým sa tu vďaka neďalekému prístavu veľmi dobre darí. Aj teraz kúsok pred nami schodíkmi vystúpal na ulicu muž s igelitkou v ruke, zohol sa k zemi a začal vykladať na betónové dlaždice rybacie hlavy. Zrazu sa k nemu začnú zbiehať mačky a vďačne si na týchto zvyškoch pochutnávajú. Opodiaľ jedna mačka spokojne drieme na pomačkanej streche hrdzavejúceho auta. Aha, tak konečne vidíme, ako vznikol výraz, že tá strecha je pomačkaná.  Poďme ale ďalej, naším cieľom je mešita Hasana II a potrebujeme stihnúť jednu z dopoludňajších túr so sprievodcom. Najbližšia začína o desiatej, tú asi nestíhame, ale tú o jedenástej by sme stihnúť mohli. Prechádzame popri Kráľovskej námorníckej škole a kráľovskej maríne, niet divu, že sa výrazne zvýšil výskyt perfektne upravených mladých mužov v námorníckych uniformách. Raz darmo, uniformy majú čosi do seba.

mini-2b1 mini-2b7 mini-2b6 mini-2b5 mini-2b4 mini-2b3 mini-2b2

Čerstvo oholení mariňáci v nažehlených nohaviciach s dokonalými pukmi sú v ostrom kontraste s chudobným ghetom o pár krokov ďalej. Na prvý pohľad je tu výrazná podobnosť s našimi cigánskymi osadami, pretože chatrče ledva držia pokope ale na každej jednej je tanier satelitu. Priamo pred nami už len kúsok po prázdnej ceste sa k nebu týči bielo zelený minaret. Ak by sme sa veľmi poponáhľali, asi by sme stihli aj prehliadku o desiatej, ale načo sa ponáhľať, popozeráme si ju najskôr zvonka, a potom v kľude počkáme na ďalšiu prehliadku. Mešita Hasana II patrí medzi najväčšie na svete, čo do počtu veriacich, ktorí sa do priestorov mešity môžu pri modlitbách zísť. Niektoré zdroje uvádzajú, že je siedma najväčšia na svete, iné uvádzajú, že je piata alebo dokonca druhá najväčšia, jej minaret s výškou 210 metrov je ale jednoznačne najvyšším minaretom na svete. Napriek tomu, že mešita pôsobí historickým dojmom, jedná sa o pomerne nový kúsok. Idea vybudovať v Casablance nádhernú stavbu, na ktorú by mohla byť naveky hrdá, skrsla v hlave kráľa Hassana II na počesť smrti Kráľa Mohammeda V. Chcel, aby táto mešita bola postavená „na vode“ pretože boží trón sa nachádza na vode. Mešita je v skutočnosti postavená na výbežku pevniny, ktorý je z troch strán obmývaný oceánom.

mini-2c1 mini-2c8 mini-2c7 mini-2c6 mini-2c5 mini-2c4 mini-2c3 mini-2c2

Dnes je oceán pokojný a možno sa nám to len zdá, pretože je práve odliv, no hladina sa len sem tam čerí nízkymi vlnami s bielou penou na hrebienkoch, ale je vidieť, že steny ochranného múru, ktoré sú vystavené oceánu, sú často vystavené nárazom vĺn. Takto pri pohľade z boku sa nám vôbec nezdá, že by táto mešita mala byť nejako obzvlášť veľká, pravdu povediac vyzerá skôr menšia než väčšia. Chvíľku pozorujeme rybárov pokúšajúcich sa chytiť niečo v mlákach pri brehu, v ktorých uviazli rybičky pri poslednom odlive. Oceľová obloha sa tvári nerozhodne v otázke či spustiť nejakú prehánku alebo nie, možno by mohlo byť toto to správne miesto vyrieknuť malú modlitbičku za lepšie počasie, pretože v blízkosti tohto svätostánku by mohla byť pomerne vysoká pravdepodobnosť vyslyšania našich prosieb. Poďme pohľadať, kde sa tu predávajú vstupenky. Prechádzame k centrálnemu nádvoriu a až teraz si začíname uvedomovať, aká veľká mešita skutočne je, pretože celá stavba akoby pred nami roztvárala náručie. Obrovské nádvorie pred mešitou, ohraničené oblúkovitými podlubiami madrasy (Islamskej školy), skutočne asi bude mať kapacitu 80 000 veriacich, pretože ako si tu tak kráčame, pripadáme si na tej ploche neskutočne maličkí. Na chvíľu si sadneme na schodíky v tieni minaretu a obdivujeme jemné zdobenie v bielom mramore, z ktorého je postavený. Rovnako jemne sú zdobené aj mohutné kovové brány, ktoré chránia vstup do mešity. Chvíľku mám pocit, že tie ornamenty sú skôr akoby vyrezané do masla a nie do tvrdého materiálu. Pomaly sa začínajú schádzať ľudia na prehliadku interiérov, ideme si teda aj my kúpiť vstupenky, nalepíme si na hrude samolepky naznačujúce, že máme vstupné zaplatené a čakáme pod stĺpikom označujúcim, že budeme potrebovať anglicky hovoriaceho sprievodcu.

mini-2d1 mini-2d8 mini-2d7 mini-2d6 mini-2d5 mini-2d4 mini-2d3 mini-2d2

Tmavovlasá žena v slušivom kostýme nás vedie k vchodu do modlitebných priestorov. Pred vstupom sa samozrejme musíme vyzuť, a s topánkami v igelitových vreckách, ktoré sme dostali ako bonus k vstupenke, vchádzame dnu. Ak som mala pocit, že zdobenie exteriérov mešity je nádherné, tu mi sánka padá skutočne až na zem. Jemné ornamenty vytesané do bieleho mramoru silne kontrastujú s dokonalým zdobením štruktúr zhotovených z tmavého cédrového dreva. Mramorová podlaha je taká naleštená, že sa v nej všetko odráža ako vo vyčistenom zrkadle. Chvíľku sa všetci rozhliadame s otvorenými ústami. Z počiatočného údivu nás vytrhne až naša sprievodkyňa pokrikom „yalla, yallaaaaaaa“ a my teda ideme za ňou tam, kde nás čaká aby nám porozprávala niečo o tejto nádhere. Zvláštnosťou je, že túto stavbu navrhoval nemoslim, francúzsky architekt, ktorý bol priateľom kráľa Hasana II. Napriek tomu je mešita dokonalou zmesou islamskej architektúry, marockých prvkov a maurského vplyvu. Celá stavba bola dokončená za 7 rokov, čo je pri takomto rozsahu diela takmer neuveriteľné. Na stavbe pracovalo takmer 10 000 robotníkov a 3000 remeselníkov, striedali sa v troch zmenách, takže práce prebiehali v podstate 24 hodín denne. Neviem si ani predstaviť ten manažment stavebných prác. Zvláštnosťou tejto mešity je, že má strechu zostrojenú z cédrového dreva, ktorá sa v strede otvára a je opatrená zasúvacím mechanizmom tak, že v priebehu piatich minút sa strecha kompletne zasunie a vpustí do priestorov na modlenie denné svetlo a čerstvý vzduch, čo je pri kapacite 25 000 veriacich nie len špeciálna fičúrka ale aj nevyhnutnosť. Ale teda mešitu – kabriolet , to som fakt ešte nevidela. Interiér je rozdelený do dvoch častí, pretože muži a ženy sa musia modliť oddelene. Keďže muži nesmú vidieť ženy, ale opačne to zakázané nie je, priestor pre modlenie žien je vymedzený na drevených balkónoch po pravej aj ľavej strane nad centrálnou plochou. Celá centrálna plocha s mramorovou podlahou je určená ako priestor pre modlenie mužov a aby im počas chladných dní nebolo na tej mramorovej podlahe chladno, majú tu aj podlahové kúrenie. Celkovo interiér mešity poskytuje priestor pre asi 8 000 žien a 17 000 mužov. Toto sú počty, ktoré si reálne neviem celkom dobre predstaviť, ale naša sprievodkyňa pri každom slove rastie hrdosťou. „Yalla, yallaaaaaaaaa“, volá nás do prednej časti mešity, kde nám s nadšením vysvetľuje, že všetky materiály použité pri stavbe pochádzajú výhradne z Maroka s výnimkou 56 krištáľových lustrov a niektorých bielych žulových stĺpov, ktoré boli dovezené z Talianska. A môžeme tu taktiež vidieť Mihrab – polkruhovitý výklenok v stene mešity, ktorý naznačuje presný smer k Mekke a teda smer, ktorým by sa modliaci pri modlitbách mali klaňať. O kúsok vedľa je postavený Minbar, neveľká vyvýšená drevená platforma, z ktorej duchovný vodca Imám vedie kázeň (a podoba tohto slova so slovom minibar je skutočne len náhodná, keďže moslimi by alkohol požívať nemali . No dobre, dosť bolo odborných výrazov, poďme sa pozrieť cez sklenený kus podlahy dole do podzemných častí. To, čo dole vidíme je miestnosť pre očistu a dostaneme sa tam o chvíľu. Yalla yallaaaaaaaaa nás ešte upozorňuje na kovové súčasti mešity, ktoré sú vyrobené z titánu, pretože interiér aj exteriér je vystavený agresívnemu vlhkému slanému morskému vzduchu a štandardný kov by veľmi rýchlo podľahol korózii. Mramorové schody nás vedú do podzemných častí mešity. Ešte aj niečo, čo je v podstate obyčajnou umývarkou, vyzerá ako umelecké dielo. Fontány vedúce vodu na očistu, vyzerajú ako veľké mramorové lekná. Očista (ablution) je dôležitým úkonom, ktorý musí absolvovať pred modlitbou každý veriaci, takže veľkosť očistných miestností zodpovedá kapacite mešity ako takej, pričom sú samozrejme oddelené časti pre mužov od častí pre ženy. Zvláštnosťou je, že stĺpy v týchto priestoroch sú potiahnuté zvláštnym materiálom, ktorý absorbuje vlhkosť a preto napriek tomu, že ide o priestory, kde často tečie voda, nič tu nie je ničené vlhkosťou ani hrdzou. Tak mi napadá, nemohli by týmto materiálom jednoducho poťahovať aj autá? Prehliadka mešity končí v podzemí v priestoroch tureckých kúpeľov hammam. Voda v bazéne obstúpenom oblúkovým stĺporadím je pokojná ako zrkadlo. Napriek tomu, že hammam bol projektovaný ako verejné kúpele, nebola od otvorenia mešity táto časť sprístupnená pre kúpaniachtivých návštevníkov, zatiaľ je hammam stále súčasťou prehliadky. Oddelený mužský a ženský bazén s teplou vodou teda 20 rokov trpezlivo čakajú na to, že si v nich niekto namočí aj niečo iné, nie len prst na ruke, ale zatiaľ nikto netuší, kedy by sa prvá kúpacia sezóna mohla spustiť. Zatiaľ je to vždy „snáď budúci rok“.

mini-2e1 mini-2e4 mini-2e3 mini-2e2

Opúšťame priestory mešity a cez nádvorie dláždené bledým mramorom kráčame k starej medine. Pri ceste stojí divný típek s červenou tvárou. Z diaľky to vyzerá, ako by mal tvár zaliatu krvou, ale keď podídeme bližšie, je vidieť, že je to len nejaká červená farba. Predvádza akúsi čudnú pantomímu, neviem, či hovorí niečo sám sebe alebo sa rozpráva s imaginárnym priateľom z detstva, ale policajtom stojacim neďaleko to nie je dvakrát po vôli. Čosi na neho hlasno kričia ale pomaľovaný človiečik sa len doširoka usmieva takmer bezzubým úsmevom a zhadzuje zo seba bundu aj košeľu. Ochotne mi pózuje pre pár fotiek, čo sa policajtom páči ešte menej a tuším sa po ňom už aj dvaja rozbehli. Radšej teda balím foťák a poďme preč, lebo kto vie, či je to len miestny blázon, alebo otvorený prejav nejakého politického nesúhlasu a ešte by sa tí policajti mohli rozbehnúť aj po nás a momentálne sa necítime na podávanie športových výkonov. Lenže ako tak kráčame k uličkám starého mesta, miestny blázon sa ticho zakráda za nami. Prejdeme na druhú stranu ulice, človek ide za nami. Zahnime tam do tej uličky, možno pôjde rovno. Lenže on ide stále za nami. Začíname byť trochu nervózni, je to trochu dosť nepríjemné byť sledovaný človekom, ktorý na prvý pohľad vyzerá, že nemá všetkých 5 pokope. Po ďalších dvoch náhlych odbočeniach, keď už je evidentné, že človiečik má v úmysle ísť s nami až na kraj sveta, nájdem v sebe kúsok odvahy a otočím sa na nášho tichého prenasledovateľa, ktorý v sekunde zastaví a zrazu nevie, kam by sa schoval, a tak tam len tak stojí a hľadí do zeme. Až je mi ho ľúto, ale aj tak ho žiadam, aby ostal tu a neprenasledoval nás. Neviem, či mi po anglicky rozumel, alebo či bol môj tón hlasu dostatočne dôrazný, ale ku podivu len pokrčí ramenami a vracia sa odkiaľ prišiel. Uff, tak to by sme mali. Na širokej križovatke prechádzame okolo pouličnej kaviarne. Stoličky a stoly nastavané pozdĺž chodníka okupované samými mužmi vyzerajú ako summit lastovičiek, ako tam tak pekne v rade sedia. Odbočujeme na širokú cestu lemovanú akýmisi šiatrami, ktoré pri bližšom pohľade ukazujú, že sú stolárskymi dielňami, predajňami nábytku, servismi motoriek, pneuservismi a neviem čím ešte. Chlapi tu makajú a zjavne nie sú veľmi zvyknutí na to, že by ich sem turisti chodili obzerať a dosť nepríjemne sa na nás pozerajú, ako keby sme tu vlastne ani nemali čo hľadať a keď zdvihnem k tvári foťák, ich prejavy nevôle sú viac ako výrazné. Ale zase v jednom šiatri je zariadená improvizovaná kaviareň a tam sú tí chlapi celkom veselí. Kto vie, čo im prisýpali do tej kávičky, ale nech je to čokoľvek, tu si asi kafíčko nedáme. Ale veď tá naša wifi kaviareň, ktorú sme si naplánovali, je len kúsok odtiaľto, a taká dobrá kávička nemôže byť nikdy zlá. Pravdu povediac, aj keď bola káva naservírovaná v obyčajných sklenených pohárikoch, žiaden nahrievaný porcelán, musíme uznať, že je to jedna z najlepších šálok kávy, akú sme kedy pili. Na to, aby sme vypili vodu, ktorú nám čašník ku káve priniesol sme síce chvíľu naberali odvahu, ale tak čo sa nám môže stať? Maximálne spoznáme krásy tunajších toaliet. Po chvíľke relaxu sa úzkymi bielymi uličkami mediny uberáme späť k hotelu a k našim autám. Aj napriek tomu, že sme toho nenachodili až tak veľa, cítime sa tak akurát na to, aby sme sadli do kožených sedačiek a nechali sa chvíľu voziť autom. Prepletáme sa hustou premávkou v uliciach Casablancy a šoféri majú čo robiť, aby sa vyhli príliš blízkemu kontaktu s chaoticky jazdiacimi autami. Poďme najkratšou cestou na výpadovku, lebo tu to nejako priveľmi hustne. Smerujeme na juh k mestečku El Jadida.

mini-2f1 mini-2f8 mini-2f7 mini-2f6 mini-2f5 mini-2f4 mini-2f3 mini-2f2

 

Je už neskoršie popoludnie a my, teda hlavne Robino, si uvedomujeme, že raňajky už nám dávno vytrávili a nebolo by zlé dať niečo teplé do bruška. Ale potrebujeme si aj nakúpiť nejaké základné potraviny, aby sme neumreli od hladu, keby sme náhodou museli prenocovať mimo civilizáciu a potrebujeme hlavne pitnú vodu. Zastavíme sa teda v obchode pri pumpe, ktorý vyzerá byť súčasťou niečoho, čo vyzerá ako reštaurácia. Marocká kuchyňa je považovaná za jednu z najlepších na svete, takže nejaké bagety istotne nepripadajú do úvahy. Rýchly nákup a už aj sedíme na terase a snažíme sa rozlúštiť francúzsko-marocké názvy jedál. Tak šalát je jasný, názvom zeleniny ako tak rozumieme, ale chceme si dať nejaký mäsový tajin a vôbec netušíme, z akého mäsa nám to vlastne urobia. S čašníkmi sa veľmi nedohodneme, pretože ich angličtina je asi taká úbohá ako moja francúzština, z ktorej viem asi 5 slovíčok, takže si odhlasujeme, že ja, Roman a Robo sa podelíme o jeden tajin z niečoho, čo netušíme čo bude. Marián s Braňom sa ešte chvíľu dohadujú ale nakoniec si aj tak dajú to, čo my. Našim váhaním a dohadovaním sme čašníkovi spôsobili asi značný chaos, pretože pochopil, že ten tajin chceme iba jeden a že sa oň všetci podelíme. Chlapi, nevadí, veď k šalátom sme mali aj kus chlebíka a v tom tajine je päť kúskov mäska, to nám bude stačiť. A keď tak nad tým teraz rozmýšľam, je možné, že naše dve objednávky zhrnuli do jedného tajinu a potom sme tam robili chaos úplne zbytočne, lebo veď pre každého tam bol jeden kus mäsa a keby toho malo byť viac, aj tak by sme to asi nevládali zjesť. Aby sme sa pri vychutnávaní mäkkučkého mäska s kopou dusenej cibuľky, olivami a sušenými slivkami nenudili, čašník sa k nám vracia s táckou s pohárikmi a kovovým čajníkom. V jednom poháriku je čerstvá mäta, v cukorničke kopa kockového cukru a v čajníku horúca voda. Keď vložil mätu do čajníka aj s takou kopou cukru, akú som ja osobne nepoužila súhrnne za celý minulý mesiac, zobral podnos s pohárikmi do jednej ruky, čajník do druhej ruky, a začal nám predvádzať rituál prípravy pravého marockého čaju. Sme skutočne ohúrení, pretože celý rituál má očividne presný postup toho, ako a koľko čaju treba do každého pohárika naliať, potom zase čaj naliať späť do čajníka a potom postupoval od posledného pohárika k tomu prvému. Pamätáte si to niekto? Lebo ja som už celkom poplatená. Čašník si nefalšovane užíva obdivné pohľady a potlesk, ktorým ho odmeníme, keď pred každého z nás postaví pohárik hotového čajíka. Ochutnáme. Je veľmi dobrý, a aj keď je veľmi sladký, nie je to nepríjemné. Jemne horkastá chuť naznačuje, že v čajníku bol aj čierny čaj, nie len čerstvá mäta, ktorú sme videli na začiatku. S plnými bruškami na terase zaliatej príjemným teplým slniečkom sa sedí mimoriadne dobre ale rozsedeli sme sa trochu dlhšie, než sme plánovali, takže šup šup, ide sa ďalej.

mini-2g1 mini-2g2

 

Po ceste R320 ideme smer juh k mestu El Jadida. Keď sa tak pozerám na hodinky, je pol šiestej, možno by aj nebolo zlé poobzerať sa po nejakom ubytovaní, pretože okolo pol siedmej sa začne stmievať, tak aby sme si to nenechali až na tmu. Sme asi 20 km pred El Jadidou, v mestečku Azemmour, skúsime sa tu poobzerať. Lenže hotely tu nie sú označené žiadne. Ideme sa pozrieť k oceánu, či by sa tam nenašlo miesto pre pekný kemp, ale keď vystúpime z áut, je nám jasné, že dnes stany rozkladať nebudeme. Je tu strašne veterno a chladno, od rozbúrenej vody fúka poriadne studený vzduch. Je tu síce komplex nejakých budov, ktoré vyzerajú ako hotel, ale keď sa pýtame strážnika, či sa tu dá ubytovať, krúti hlavou, že všetko je to tu privátne a najbližší hotel nájdeme priamo až v El Jadida. Tak sa teda nebudeme motať, ideme priamo tam. Berieme to hneď z kraja, je tu odbočka na hotel Jawharat. Tma padla rovnako rýchlo ako naše rozhodnutie ostať v tomto hoteli, veď je úplne v pohode. Žiaden veľký luxus, ale je tu čisto a to nám nateraz stačí. Večer si spríjemníme ešte krátkou prechádzkou na miestnu pláž, ktorá je síce veľmi pekná ale zjavne tu sezónu ešte nezahájili. No dobre, tak kúpať sa asi nebudeme, ale ja aspoň vyskúšam, aká ta voda je. Vyhrniem si nohavice po kolená, ale aj do pol lýtok by bolo dosť, lebo voda je fakt studená a viac ako povyše členkov ju rozhodne skúšať nemusím. Začína popŕchať, takže otočka a späť do hotela. Pripadá mi smiešne, že takto v Afrike mi ako najpríjemnejšie zakončenie dňa pripadá pohárik horúceho čaju, ktorý nám chutí možno ešte o trochu viac ako ten na obed, pretože čašníčka nám síce priniesla všetko, čo bolo na prípravu treba, ale prípravu čaju nechala na nás. Takže kto si pamätá, ako sa to robí? Po krátkej diskusii sa čajníka chopil Braňo a snaží sa z dlhého sosáčika čajníka liať prúdik zlatistého moku tak, aby neoprskal celú tácku a aj stôl okolo. Všetci ho povzbudzujeme a dirigujeme, kam treba naliať koľko a čo potom treba naliať naspäť do čajníka, až nakoniec kolektívne skonštatujeme, že bolo asi spravené všetko, čo sme si zapamätali a je čas ochutnať. Braňo, si macher, ten čajík je naozaj výborný. Jediné, čo dnes ešte spravím je, že sa uložím do postele. Tak dobrú noc, vidíme sa pri raňajkách.

MAROKO 2013 • CESTOPIS • 3.DEŇ