mini-m73AUTORKA / FOTO: Janka Thunderka Hromníková

Ráno sa budíme pomerne zavčasu a jeden na druhého pokukujeme, kto naleje na dobrý štart. No kto, no, dajte teda poháriky.  Opatrne otvoríme dvere do krčmy, nikde nikto, ale keď nahliadneme do veľkej kuchyne, vidíme tam starého pána ako sa na podlahe modlí. On nás tu skutočne vartoval celú noc. Dnes nám raňajky asi nikto nespraví, tak si dáme sami variť vodu na rannú kávu a otvoríme nejakú konzervu z vlastných zásob. Chlebík odvčera je ešte stále dobrý, aspoň sa pekne zje. So šálkou kávy v ruke sa Braňo ide zvítať pred krčmu s novým dňom, ale príliš pozitívne to nezačína. Na našom aute, na ktorom sme menili defekt je to vymenené koleso úplne mäkké. Zjavne bola rezerva pichnutá a v požičovni po vrátení auta rezervu nikto nekontroloval. Paráda, ta ide sa teda meniť ďalšie koleso. Až teraz naozaj oceňujeme, že sme z požičovne dostali dve v podstate rovnaké autá s rovnakými kolesami, takže teraz môžeme použiť rezervu zo strieborného pajera na to, aby sme vymenili defekt na čiernom pajere. Rannú rozcvičku máme za sebou a jeden z prvých bodov programu bude nájsť nejaký pneuservis a dať tie dva defekty zalepiť, pretože bez funkčnej rezervy by to po doterajších skúsenostiach bolo riziko.

mini-m1 mini-m2 mini-m3 mini-m4 mini-m5 mini-m6 mini-m7 mini-m8

Vyrážame po hlavnej ceste N9 na sever, smer Marakéš. Serpentíny nás vedú do kopca až na miesto, kde sa evidentne treba zastaviť, pretože je tu veľké parkovisko, obchodíky so suvenírmi a postávajúci obchodníci. Nachádzame sa na najvyššie položenom cestnom horskom prejazde v severnej Afrike Tizi n Tichka vo výške 2260 metrov nad morom. Zatiahneme teda na parkovisko a ideme si spraviť fotku pri niečom, čo netuším čo je ale je na tom ceduľka s názvom tohto miesta a nadmorskou výškou. Kým sa fotíme, podíde k nám pánko a snaží sa nás stiahnuť do svojho obchodíku, kde človek nájde takmer všetko od drôtených prstienkov, kovových príveskov až po zaujímavé farebné kryštály ukryté vo vnútri kameňov, ktoré vraj našli tu po okolí. Je pravda, že som čítala, že táto oblasť je známa výskytom kryštálov, ale teda takéto nádherné výrazné farby by som rozhodne nečakala. Myslíte, že je to fakt prírodné? Alebo to nejako farbia? Ale v tom kameni to vyzerá skutočne veľmi lákavo. Obchodník sa nám líška, takmer sa až vtiera ako nechtíková indulona, ale my už sme vycvičení, nás už len tak nenatiahne. Nechceme tu nič kupovať, z môjho pohľadu je to také vetešníctvo. Ani to, že nám ukazuje fotky svojich priateľov z Čiech a pár českých slovíčok mu nepomôže, aby nás natiahol na kúpu niektorej z týchto zbytočností a my sa šikovne vyšmykneme z obchodíka von. Chalani, sadajte do áut, odchádzame, lebo tu by nám chceli predať ešte aj prach z cesty. Serpentínovou cestou sa kĺžeme dole užívame si nádherné výhľady na hory okolo nás.

mini-m9 mini-m10 mini-m11 mini-m12 mini-m13 mini-m14 mini-m15 mini-m16

Chalani, a uvedomujete si, že na ceste sme už takmer dve hodiny a ešte sme nikde nevideli žiaden hotel? Ako dobre, že sme ostali spať v tej krčme. Nebolo to síce až také lacné, ak si pomyslíme, že v riáde v Taroudante sme to mali aj s raňajkami za 25 eur a tu sme bez raňajok za spanie na laviciach zaplatili 15 eur, ale v danom čase, na danom mieste a v danej situácii to zjavne bola najlepšia voľba. V nižšej časti cesty sa začínajú zase objavovať obchodíky so suvenírmi aj s arganovým olejom. Chalani, ja by som sa ešte v jednom zastavila, ešte by som zabudla na kamošku a jej by som ešte fľaštičku kúpila, ak by sme sa mohli na chvíľočku zdržať. No a keďže ja som strážcom itinerára, tak sa nám táto zastávočka samozrejme zmestí. Obchodík je podobný tomu, v ktorom sme sa zastavili pri Tanamare a aj produkty majú veľmi podobné, takže tie tety tam v rohu sa kľudne môžu tváriť, že to tu rozbíjajú a vyrábajú ručne, toto bude normálna priemyselná výroba. Ale zase, keby sa tie tety tam v tej ručnej výrobe trošku posunuli, tak by som si to mohla vyskúšať aj ja. Tety sa posunuli veľmi ochotne a na fotke to vyzerá, ako keby som tie oriešky skutočne vedela rozbíjať, aj keď skôr som si naklepla nechet než tú škrupinku. Tak už len ten olejíček a môžeme ísť. Robino zatiaľ poškuľuje po nejakom tajinovom hrnci, ale problém je, že ani do príručnej batožiny ani do kufra by sa mu nevošiel a nemal by ho ako prepraviť domov. A keď sa k tomu priráta, že asi ani doma by sa mu ten hrniec nevošiel do štandardnej rúry, tak asi ani nemá význam, aby tu do tajinov investoval. Robino, tak radšej z toho tajinu ešte niečo zjeme, kým sme tu, neboj.

mini-m17 mini-m18 mini-m19 mini-m20

Prechádzame cez nejakú dedinu, kde cestu lemuje niečo, čo by u nás bolo radovkou garáží, ale tu je v každej tejto garáži samostatná dielňa so zameraním hlavne na služby motoristom. Na našu radosť je tu aj dielňa s vyloženými regálmi s pneumatikami a to znamená, že ty by sa nám mohli postarať o tie naše nešťastné defekty. Brzdíme na prašnej krajnici, otáčame sa a parkujeme vedľa dielne. Mladý muž v čistučkej košeli a rifliach, ktorý vyzerá skôr, že by mal sedieť v papieroch, sa ochotne chytá roboty a pomáha nám odmontovať rezervu zo zadných dverí auta. Guma má riadny prieraz, je to veľká diera a keď to tu takto vidíme, takmer ani nedúfame, že by sa to mohlo dať zalepiť. Mladý muž sa chvíľu škriabe na brade a potom za uchom a dostane nápad. Gumu skúsi zalepiť veľkým flastrom, ale aby to bolo spoľahlivejšie, bude lepšie, ak do gumy vloží dušu. Takto by tá guma mala vydržať. Aký dobrý nápad. V našom pneuservise by nás donútili kúpiť novú gumu, minimálne jednu ak nie celú sadu. Ináč, všímate si, s čím ten chalanisko pracuje? Žiadne hi tech vybavenie, keď potrebuje napríklad oškrabať gumu a nemá po ruke dizajnovú škrabku, žiadna panika, do kombinačiek chytí štupeľ z Coca Coly a škriabe, koľko potrebuje. Šikovný chlapec, ktorý sa nekašle.

mini-m21 mini-m22 mini-m23 mini-m24

mini-m25 mini-m26 mini-m27 mini-m28

Kým sa chlapi venujú defektom, pričom sa ukázalo, že opravovať treba dokonca tri gumy, nie len dve, ako sme si pôvodne mysleli, pri vedľajšej dielni nastal akýsi čulý pohyb. Pred plechovou bránou stojí skupinka chlapov a na čomsi sa dohadujú, tak po arabsky, nahlas, rozhadzujú rukami, gestikulujú, sem tam mávnu rukou a odchádzajú akože kašlem ti ja na takú robotu, potom sa zase vrátia a takto to chvíľku trvá. Po nejakom čase očividne došlo k dohode, pretože skupinka chlapov spokojne odchádza na druhú stranu cesty, čím uvoľnia priestor pred dielňou a my vidíme, že to, nad čím sa tak plamenne dohadovali, bol motor. Pozeráme, čo sa bude diať, a ono sa aj deje. Skupinka chlapov, ktorí pred chvíľou odišli, tískajú k dielni auto bez prednej kapoty. Ešte stále nechápeme, čo sa ide diať. Ale keď potom spoločne uchopia motor na železnú tyč a začnú ho zdvíhať smerom do priestoru, kde by to dotlačené auto malo mať svoj motor, docvakne nám, že to handlovanie bolo ohľadne toho motora a teraz ho idú vložiť do auta, ktoré bolo dotlačené. A nech to vyzerá akokoľvek neuveriteľne, kým budú za hodinku naše tri defekty opravené, a káva z neďalekej kaviarničky vypitá, to dotlačené auto má motor naštartovaný a odchádza po vlastných. Neuveriteľné, toto len tak holými rukami, žiadne kladky, žiadne špecializované nástroje a prístroje. My sa na týchto ľudí pozeráme ako na trošku zaostalých, ale povedzme si na rovinu, sú veľmi šikovní a holými rukami dokážu spraviť viac, ako my v našom pretechnizovanom svete. Mladý muž v pneuservise si za robotu na troch defektoch plus jednu dušu vypýtal cca 20 eur. No, za túto sumu by u nás tuším pomaly ani nedemontovali kolesá.

mini-m29 mini-m30 mini-m31 mini-m32 mini-m33

Spokojní smerujeme k Marakéšu, ktoré je často prezývané aj Červené mesto kvôli jeho červeným hradbám postaveným zo sušeného bahna. Marakéš býval hlavným mestom Maroka, ale neskôr bolo hlavné mesto presunuté do Rabatu. Hovorí sa, že nech sa v Marakéši nachádzate kdekoľvek, všetky cesty v ňom vedú na námestie Djemaa El Fna, ktoré je zároveň najvýznamnejším trhoviskom v starej medine. Nebudeme testovať, či tam vedú skutočne všetky cesty, navigácii povieme presne, kam sa chceme dostať a ona nás vedie do centra mesta. Veľkou bránou v červených hradbách vstupujeme do starého mesta a ako keby sme vstúpili do iného sveta. Uličky sú preplnené ľuďmi, tovarom, odstavenými autami, mopedmi, kopami nasypanej hliny a inými predmetmi, ktoré ako keby si dali za úlohu spomaliť alebo úplne znemožniť pohyb autom. Zastavujeme a rozhliadame sa, kadiaľ by sa dalo pohnúť, pretože tam, kam nás navigácia vedie, stojí nákladiak, chlapi z neho niečo vykladajú a nevyzerá to, že by nám chceli uhnúť z cesty. V tom momente sa pri nás zastavuje starší pánko na bicykli a uisťuje nás, že nás dovedie presne tam, kam chcem ísť. Síce sme mu ešte nepovedali, kam máme namierené, ale tu má asi každý turista namierené do centra diania a to je na Djemaa El Fna. Starý pán nám naznačuje, že ho máme nasledovať a ani nám nedá šancu na nejakú debatu, tak teda ideme, kým nám zmizne z dohľadu. Ujo na bicykli pred nami kľučkuje pomedzi prekážky ale zjavne to nerobí prvýkrát pretože v pravidelných intervaloch sa obzerá, či mu stíhame a aj v tých najužších miestach má šírku našich áut v oku a aj keď je to sem tam o centimetre, vždy sa nám podarí vykľučkovať. Z úzkych uličiek nás vyvedie na pomerne široký bulvár, kde už pred sebou zahliadneme minaret mešity Koutoubija, takže už by sme mali byť blízko toho námestia. Lenže ujo zase strhne volant do úzkej uličky a za tretím rohom sme už úplne stratení. Ulička je už dosť úzka a vyzerá ako slepá, pretože na konci je len otvorená železná brána a za ňou terasa nejakej reštaurácie. Ujo sa pred terasou dohaduje s nejakým chlapom v bielej košeli a podľa nespokojného výrazu v tvári nášho sprievodcu súdime, že sa mu asi nepodarilo to, čo chcel, a na tom mieste, kde nás chcel nechať zaparkovať asi naše autá neodstavíme. Aspoň sa tam teda otočíme a povedali by sme, že sa asi vrátime k tomu hlavnému bulváru, lenže to nie. Náš sprievodca stojí pri ďalšej plechovej bráne, za ktorou civie diera do tmavých útrob starého domu a máva na nás, že sem poďte. To ako fakt? Nad bránou je síce napísané, že je tam garáž a parking, ale keď sa vnoríme do tmy a strmo klesáme o podlažie nižšie, máme vážne zmiešané pocity. Naše svetlá oblizujú zákutia kde zopár chlapov zručne narába s karbobrúskami, ktoré do tmy posielajú spŕšky žeravých iskričiek a bez hanby rozoberajú nejaké autá. No ja neviem, ale myslíte, že naše auto takto nedopadne? Neisto pokračujeme ďalej dole, až sa zrazu ocitáme v niečom, čo skutočne vyzerá ako podzemné parkovisko medzi piliermi podopierajúcimi strop nejakej asi väčšej budovy.

mini-m34 mini-m35 mini-m36 mini-m37

Smiech cez zaťaté zuby z nás vyrazí, keď nám chlapík ukáže, že máme naše autá odstaviť presne tu napravo hneď pri tej prednej maske z nejakej audiny, ktorú asi nedoviezli ako oficiálny náhradný diel, keďže na nej svieti ešte pôvodná ešpézetka. No chlapci, poďte pekne sem, tu mi zapózujte pri našich autách, je možné, že je to posledná fotka, ktorú s nimi máme. Náš sprievodca sa s nami nebabre a za to, že nás sem doviedol si pýta v dirhamoch ekvivalent 10 eur. No môj zlatý, ale veď si sa s nami povozil asi 10 minút a my ti máme vysoliť desinu? Neni to trochu veľa? Do otrčenej dlane mu vtisnem ekvivalent asi 7 eur a napriek hlasným prejavom nespokojnosti mu naznačujem, že mu musí stačiť. Ujo sa so mnou neháda a vedie nás po nedokončených betónových schodoch do zaprášených dverí a tam cez tmavú chodbu k ďalším schodom a my máme pocit, že na konci sa ocitneme v nejakej šikmej uličke alebo na inom záhadnom mieste, keď tu zrazu otvorí dvere, ktoré nás poza široké lesklé mramorové schodisko vpustí do vysvietenej loby Grand hotela Tazi. Tak toto by sme nečakali ani v najromantickejšom sne. Náš sprievodca nás inštruuje, že ešte treba zaplatiť parkovné na recepcii. Aha, takže tam dole to bol len bakšiš pre neho a teraz si okato berie províziu aj z parkovného ako takého. Pekne, veď takýto jednoduchý človiečik má vyššiu hodinovú mzdu ako naši kvalifikovaní pracovníci. Nuž, kdo umí, umí.
Pred vchodom si ešte odfotím priečelie hotela, aby sme v prípade núdze vedeli aspoň podľa obrázka nájsť miesto, kde sem nechali autá, ale aj tak pochybujeme, že budeme vedieť v hoteli nájsť to správne schodisko, ktorým sa dostaneme do toho podzemného parkoviska. Mali sme si pustiť nitku alebo drobiť chlebík.

mini-m38 mini-m39 mini-m40 mini-m41

Na rozdiel od hôr sa teplota v tomto meste štverá riadne vysoko, je minimálne 35 stupňov a možno aj viac, takže všetci povinne šiltovky na hlavy a ideme objavovať dávnu históriu. Prvá sa nám do cesty postaví mešita Koutoubíja, ktorej 77 metrov vysoký minaret sme videli pred chvíľou z auta. Mešita Koutoubija je jednou z najvýznamnejších historických pamiatok mesta a je ikonou marockej architektúry. Hovorí sa, že minaret tejto mešity sa stal vzorom pre ďalšie minarety v severnej Afrike a dokonca Španielsku. Mešita Koutoubija je postavená na mieste, kde predtým stála podobná stavba, ale keďže sa zistilo, že nie je otočená k Mekke, bola strhnutá a namiesto nej bola postavená táto mešita, aj keď iróniou osudu je, že súčasné merania vraj ukázali, že ani táto mešita to nemá so smerovaním na Mekku celkom stopercentné, dokonca, že sa odchyľuje od správneho smeru ešte viac, než pôvodná mešita. Ooops.

mini-m42 mini-m43 mini-m44

Slnko na otvorenom priestranstve na nás pečie ako keby sme dnes mali my byť hlavným chodom na obed. Kým budeme mať kožu chrumkavú ako grilované kurence, presuňme sa radšej na námestie Djemaa el Fna, kde je jedným z hlavných odporúčaných zážitkov ochutnanie čerstvo vytlačeného pomarančového džúsu. Najlepšie pomaranče vraj dozrievajú v Beni Melal, meste ktoré sa nachádza severovýchodne od Marakéša a vozia sa vraj priamo sem na trh a tu sa z nich odšťavujú hektolitre čerstvej šťavy denne. Okolo drožiek s koníkmi, ktoré sú odstavené na okraji námestia prechádzame k centrálnej ploche, ktorá je lemovaná stánkami na prvý pohľad zaliatymi oranžovou farbou. Pomaranče sú krásne naukladané a vytvárajú živú dekoráciu. Z krajného stánku na nás kričí predavač a volá nás ochutnať pohár čerstvej šťavy, už aj k nám naťahuje ruku s oroseným pohárom. V náprotivnom stánku ale dvaja mladí predavači nechcú ostať pozadu a kričia na nás, aby sme šli na šťavu k nim. Takto sa chvíľu prekrikujú a keď už je toho dosť a my sme skutočne smädní, ideme k stánku naľavo a predavača napravo ukľudňujeme so slovami, že veď u teba si dáme druhý pohár, keď sa budeme vracať z obhliadky mesta. Aj tak majú rovnaké ceny, 4 dirhamy za pohár, tak je to v podstate jedno. Šťava je skutočne mimoriadne dobrá a taká studená, až mi oči priviera.

mini-m45 mini-m46 mini-m47 mini-m48

Ideme sa trochu pomotať po soukoch v uličkách, veď Marakéš je obchodným centrom celého regiónu a na soukoch v tomto meste sa vraj dá kúpiť takmer všetko. Noríme sa do úzkych uličiek obložených tovarom od výmyslu sveta, bižutéria, koža, koberce, sklo, kovové riady, odevy, koreniny, v každom stánku je niečo iné. Snažíme sa držať pokope, pretože je tu celkom frmol a ak sa tu raz roztratíme, už nás ani google nenájde. Robino sa pristavil pri jednom stánku s korením, kde vo veľkých nasypaných mohylách ponúkajú koreniny rôzneho druhu a vysvetľuje, že tá žltá mohyla označená ako šafrán rozhodne šafrán nie je, vraj je to obyčajná kurkuma. Ja som teda asi šafrán v reálnom živote nikdy nevidela, ale ono sa asi kvôli niečomu hovorí, že keď je niečoho ako šafránu, tak je toho málo a je to veľmi vzácne. To znamená, že by tu šafrán asi nevystavovali na ulici nasypaný do veľkej žltej mohyly. A naviac nás Robino poučí, že šafrán síce pri varení dáva jemnú žltú farbu, ale sám o sebe je purpurový. Takže pozor, nenechajte sa oklamať. Šafrán je dodnes najvzácnejšou komoditou, kilo tohto korenia je drahšie ako kilo zlata. Maroko je preslávené pestovaním šafránu, ale títo pouliční obchodníci asi vsádzajú na to, že nie každý sa v koreninách skutočne vyzná.

mini-m49 mini-m50 mini-m51 mini-m52

mini-m53 mini-m54 mini-m55 mini-m56

Z debaty o korení nás vytrhne človiečik, ktorý nám do ruky tlačí jedálny lístok a ukazuje na reštauráciu na terase hore nad nami. Ale veď v zásade je to aj dobrý nápad, dnes sme ešte poriadne nejedli okrem suchej stravy na raňajky, takže niečo teplé do bruška by aj zapasovalo. Po strmých schodoch vystúpame až do strešnej reštaurácie a čašník nás usadí na terase, ktorá sa nachádza skutočne na streche domu. Dole pod nami trma vrma souku, krížom cez úzku uličku na streche domu oproti ďalšia strešná reštaurácia. Priestory tu využívajú skutočne efektívne. Človek by si povedal, že z takejto strešnej reštaurácie bude krásny romantický výhľad na popoludňajší Marakéš, ale pohľad dookola nás rýchlo vyvedie z omylu. Na strechách, ktoré sa nachádzajú nižšie ako táto terasa vidieť len satelity a kopy bordelu a to doslova. Budeme sa my venovať radšej hladeniu do tajinov, ktoré nám čašník priniesol. Na toto tajinove jedlo by som si vedela veľmi rýchlo privyknúť aj keď stále mám pocit, že napriek tomu, že dole predávajú kilá korenia, do jedla sa toho korenia dostáva na môj vkus menej, než som čakala od kuchyne, ktorá je vyhlásená za jednu z najlepších, najpestrejších a najkorenistejších na svete. Ešte aj tá šafránová ryža, ktorú nám priniesli je očividne prifarbená tou kurkumou, na ktorú sme pozerali dole. Keď máme bruchá plné, terasa sa nám zdá byť ešte menšia a sedenie ešte tesnejšie, než keď sme prišli. Zvyšné štyri stoly tesne natlačené jeden pri druhom sú obsadené, opatrne sa teda vysúkame spoza toho nášho a ideme sa znova vnoriť do atmosféry souku dole pod nami.

mini-m57 mini-m58 mini-m59

Opäť sa mi tu potvrdí, že Maročania sa veľmi netešia z toho, keď ich niekto fotí, pretože keď chcem v niektorom stánku fotiť ľudí, predavač po mne doslova kričí a ukazuje fakovky. No aby ste sa nezbláznili. Ďalšia vec, z ktorej som trochu prekvapená je, že keď sa snažíme smlouvat ceny, keď chceme kúpiť nejaké drobné suveníry, predavač proste povie, že žiadne dohadovanie, cena je pevne stanovená a chceme nechceme. Kam sa vytratila tá typická atmosféra soukov, keď dohadovanie o cene bolo takmer povinné? Možno pri drahších položkách to ešte stále funguje, ale o nákup drahších vecí momentálne nemáme záujem. Ako vzorka toho, čo sa dá na soukoch v Marakéši vidieť nám to celkom stačí, poďme skúsiť pohľadať zase nejakú históriu. Z uličiek so stánkami sa nám podarí vykľukatiť sa opäť na otvorené námestie ale v inej časti, než ktorou sme pôvodne prišli. Je to akoby za chrbtom stánkov s pomarančovou šťavou.

mini-m60 mini-m61 mini-m62 mini-m63

mini-m64 mini-m65 mini-m66 mini-m67

Tu nikto pomaranče nežmýka, zato pri miske s kúskami mäsa sa krčí nejaký vypelichaný dravec so špagátikom na nohe očividne používaný ako turistická atrakcia. Ani sa nestihneme obzrieť, keď už pri nás stojí chlapík s asi polmetrovým hadíkom v rukách a už mi ho vešia na krk a Romanovi kričí, aby fotil, no tak fotí. No môj pekný, nehnevaj sa, ale toto pre mňa rozhodne nie je žiadna atrakcia, veď ja som už mala na sebe omotaného aj dvojmetrového škrtiča kráľovského, takže s takýmto červíčkom sa môžeš ísť schovať. Vraciam mu užovečku a zberáme sa na odchod, keď tu chlapík otrčí dlaň a pýta 20 eur. Si sa zbláznil? Lenže chlapík sa netvári pobavene a rozhorčene nám vysvetľuje že tie peniaze nie sú len pre neho, ale aj tam pre jeho brata, švagra a ešte nejakého vzdialeného príbuzného, ktorí sedia na deke v tieni slnečníka. No tak to je ale tvoj problém, my to platiť nebudeme. Lenže keď sa chlapi z deky začnú hrozivo dvíhať, trošku nám prebehne mráz po chrbte. Asi bude lepšie, keď sa tu nebudeme vadiť, lebo ešte dostaneme na bendžo, ale dvacku mu nedám, desať éčiek mu musí byť viac ako dosť. Robino nedopadol o nič lepšie. S hadom okolo krku pre šťastie a o 15 EUR ľahší. Znechutene sa otočíme na päte a chystáme sa odísť, keď ma tu zrazu stará žena drapne za ruku a začne mi po nej maľovať henou. Pusti ma, ja to nechcem, mne sa to nepáči, ta po mne s tou hovnoidnou hmotou nečmáraj! Lenže ženská ma drží ako vo zveráku a len stále melie že to je pre šťastie a to je darček a to nebude trvať ani 5 minút a len čmára roztrasené ornamenty až mám pocit, že to dnes robí po prvýkrát v živote. Na záver to zasype nejakými trblietkami a tvári sa hrdo ako Van Gogh. No tak ďakujem, ale tak my už teda ideme. Tu sa ale babizňa pustí do kriku, že jej máme zaplatiť v dirhamoch ekvivalent asi 10 eur. Aké platenie, veď si pišťala, že je to darček, tak aký je toto darček, keď teraz pýtaš peniaze. Ja som to nechcela tak to platiť nebudem. Ako tak na seba zvyšujeme hlas, spod ďalšieho slnečníka sa zase hrozivo dvíha dvojica chlapov a tvária sa, že ma veľmi rýchlo vyriešia. Podvodníčka stará, tu máš 5 eur a padáme. O pár krokov ďalej si znechutene stieram celé to veľdielo z ruky preč, kým sa hnedá farba zažerie a budem mať celú ruku fľakatú alebo kým náhodou chytím nejakú hnusnú alergickú reakciu, ktorých už na henu bolo viac ako dosť. Sme vytočení, naštvaní, cítime sa oklamaní, podvedení, zneužití. Ja som sa sem tak tešila, ale táto banda zlodejov mi fakt pokazila zážitok. Za normálnu poctivú robotu si tu človek vypýta pár drobných a narobí sa, ale takíto podvodníci človeka doslova ošklbú. Tak toto bolo posledný krát, už sa takto otiahnuť nenecháme.

mini-m68 mini-m69 mini-m70 mini-m71 mini-m72 mini-m73 mini-m74 mini-m75

Aby sme spláchli horkú chuť sklamania, zastavíme sa ešte pri stánku s pomarančovo šťavou, pri tom, čo sme mu sľúbili, že aj od neho si kúpime pohár a aspoň takto si vylepšíme náladu. Djemaa el Fna opúšťame značne rozčarovaní. No nič, poďme sa poobzerať po nejakej histórii. Kráčame ulicami okolo kaviarničiek, pekárničiek, predajní s kobercami a nábytkom až k palácu Badia. Dnes z tohto paláca v podstate ostali len ruiny obohnané múrmi, ale kedysi bol hodný svojho názvu Badia, čo znamená „Úžasný“. Tento palác bol v 16. storočí postavený na pokyn prvého saadskeho sultána, ktorý chcel pozdvihnúť svoju dôležitosť a význam Marakéša ako vtedajšieho hlavného mesta. 360 miestností, centrálne nádvorie s rozmermi 135 x 110 metrov, vodná nádrž s rozmermi 90×20 metrov a podzemné väzenie boli svojho času ukážkou moci a bohatstva. Bohaté zdobenie z talianskeho mramoru, žuly, ónyxu a sudánskeho zlata spravili z tohto paláca najkrajšiu rezidenciu svojho času v moslimskom svete, avšak jeho sláva trvala len do nástupu nového panovníka. Ten sa rozhodol, že lepším sídlom vládcu Maroka bude Meknes. Rozhodol sa vybudovať si kráľovský palác tam, a všetko zdobenie z paláca El Badia bolo strhnuté a prevezené do Meknes. Dnes už pôvodnú krásu paláca pripomína iba zopár zrekonštruovaných miestností a visuté záhrady na centrálnom nádvorí. Na vysokých hradbách pokojne hniezdia kolónie bocianov a už bohvie koľko generácií sledujú, ako lesk a sláva tejto nádhernej stavby miznú v prachu dejín.
Výraznejšou ukážkou bohatstva by mali byť saadske hrobky, takže na El Badí sa pozrieme len tak zvonka a medzi hradby len nakukneme pomedzi otvorené dvere, a ideme radšej pohľadať tie hrobky.

mini-m76 mini-m77 mini-m78 mini-m79 mini-m80 mini-m81 mini-m82 mini-m83

Skúšame si cestu skrátiť niektorou z uzučkých uličiek, ale každá z nich je slepá a nám neostáva nič iné, len sa kus cesty vrátiť tou cestou, odkiaľ sme prišli, keď sme išli z centrálneho námestia. Prechádzame okolo malej ceduľky, na ktorej je napísané, že tuto vedie skratka k saadskm hrobkám. Nakukneme za roh, ale tam je len malý dvor a dvere do tmy. Hmmm, tak vyskúšajme. Za dverami sa ocitáme v obchodíku so všetkým možným. Pomedzi mosadzné taniere, čajníky, poháriky a iné riady kľučkujeme a snažíme sa nič nezhodiť a ešte viac sa snažíme vyhnúť očnému kontaktu s majiteľom obchodíka z obavy, aby to nepochopil ako dôvod pre nadviazanie nezáväznej konverzácie, ktorú by rád zakončil nejakou záväznou objednávkou. Dvere na druhej strane obchodu nás vypustia naspäť do horúceho popoludňajšieho vzduchu v úzkej uličke, ktorou vykľučkujeme presne tam, kam sme sa chceli dostať, na námestie pred vstupom do saadskych hrobiek, ale ušetrili sme si minimálne tak kilometer chôdze po hlavnej ulici. Super skratka.

mini-m84 mini-m85 mini-m86 mini-m87

Kúpime si vstupenky a uzučkou uličôčkou, ktorá je taká úzka, že je problém obísť sa s odchádzajúcimi turistami, kráčame k hrobkám. Úzka ulička nás vovedie do krásneho otvoreného nádvoria. Saadske hrobky pozostávajú z troch budov a exteriérového „cintorína“. Stojíme frontu a pomaly sa posúvame vstupu k prvej budove nazývanej Komnata dvanástich stĺpov. Sultán Sultan Ahmed al-Mansour ed-Dahbi, ktorý dal postaviť aj El Badhi palác, nedbal minúť nemalé sumy na to, aby na vyzdobenie svojej hrobky dal doviezť mramor z talianska a povolal najlepších remeselníkov, aby interiéry vyzdobili nádhernými jemnými štukami na stenách a stĺpoch a jemnými rezbami v cédrovom dreve na stropoch a obloženiach. V tomto mauzóleu je uložené nielen jeho telo ale aj telá ďalších princov jeho dynasite. Ďalšia budova saadskych hrobiek je menej pôsobivá, jej výzdoba je menej okázalá a je miestom posledného odpočinku matky sultána el-Mansoura ale aj zakladateľa celej saadskej dynastie. Celkovo je v týchto dvoch budovách 66 hrobov a ďalších takmer 100 je v otvorenom cintoríne, kde sú uložení „menej dôležití“ členovia dynastie alebo osoby, ktoré boli pre sultána nejakým spôsobom významní. Sultán z konkurenčnej dynastie, ktorý nastúpil k moci po smrti sultána el-Mansúra a ošklbal všetku výzdobu z paláca El Badí mal asi v dôsledku poverčivosti strach podobne zamiesť s výzdobou v hrobkách, takže aby mu saadske hrobky neklali oči, obohnal ich vysokým múrom a jediný prístup k nim bol možný práve cez tú uzučkú uličku, ktorou sme pred chvíľou prišli. Hrobky boli opätovne objavené až v roku 1917 na základe vzdušných fotografií a pred tým možno ešte niekoľkými rodinami bocianov, ktorých potomkovia na vysokom múre hniezdia dodnes. V tomto horúcom dni bola návšteva tohto miesta zatieneného vysokými múrmi príjemnou prestávkou, ale je čas pohnúť sa ďalej.

mini-m88 mini-m89 mini-m90 mini-m91 mini-m92 mini-m93 mini-m94

Chceli by sme sa dnes dostať čo najbližšie k miestu, kde by sa mali nachádzať vodopády, k mestu Ouzoud. Z Marakéša odchádzame po ceste N9, zakrátko odbočíme na R210, za mestom Demnate kúsok po R208 a následne nás cesta R304 vedie až do oblasti, kde sa výrazne zhusťuje výskyt reklamných tabulí hotelov. Tu niekde už istotne bude odbočka na tie vodopády, veď tie hotely tu kvôli niečomu musia byť. Za odbočkou sa cesta 1811 kľukatí pomedzi zelené kopce, až si pripadáme ako niekde na Slovensku a nie v Afrike. Je tu pekne. Netušíme, ako ďaleko odtiaľto sa nachádzajú tie vodopády, ani či sú napravo alebo naľavo a už dávno nebola žiadna značka upozorňujúca na nejaké ubytovanie. A neprebehli sme to ešte? Za zákrutou kúsok od cesty vidíme stavbu v štýle kasbah a pri vstupnej bráne ceduľku, že ide o hotel. Je skoro šesť hodín, asi by bolo rozumné zabezpečiť si na dnešnú noc posteľ a potom uvidíme, ako ďalej. Vyskúšame sa teda opýtať na ubytko tu. Hotel vyzerá veľmi lákavo už aj pri pohľade zvonka a keď vstúpime do veľkých drevených dverí, ako keby sme sa vrátili aspoň o dvesto rokov dozadu. Interiér, rovnako ako exteriér je riešený ako typická hlinená stavba, do štvorcového átria v strede padá improvizovaný vodopádik a za otvorenými dverami oproti vidíme zelenú záhradu so stolíkom a stoličkami v tráve. Vyzerá to tu rozprávkovo, tu chcem ostať aj napriek tomu, že nocľah tu vôbec nie je lacný. Nevadí, ja odtiaľto nikde inde nechcem ísť, sadnem si tu, zatvorím oči a budem si snívať nejakú rozprávku z tisíc a jednej noci. Mladý muž na recepcii nás upokojí, že vodopády sme ešte neprešvihli, v skutočnosti sú len asi kilometer odtiaľto, takže kým nám pripravia niečo dobré na večeru, máme čas ísť sa pozrieť na Cascades d’Ouzoud. Dobrý nápad, tak ja si tú rozprávku dosnívam inokedy.
Auto odstavíme na odstavnom parkovisku pri malom námestíčku a ďalej už musíme po svojich. Žiaden problém, veď je to iba kúsok, možno 200 metrov po vlastných, to zvládneme. Ale strašne sa tu šmýka, asi bude bezpečnejšie, keď pôjdem bosá, lebo tie crocsy sú strašne nebezpečné. Po cestičke napravo od parkoviska sa dostávame k vodopádom na ich hornom konci, presne tam, kde voda z riečky, ktorá sa sem vlieva deltou tak rozvetvenou, že by sa ani menší Dunaj nemusel hanbiť, vrhá do hĺbky 100 metrov a v troch hlavných kaskádach padá dolu. Voda sa pri nárazoch na červené kamene triešti na vodný prach a vietor ju vyfukuje hore, takže pri pohľade proti zapadajúcemu slnku je možné vidieť náznak dúhy. Slnko je už strašne nízko, svetla ubúda každou minútou, už ani tie fotky nie sú celkom ostré a keď sa pozeráme takto zhora, vidíme, že nejakí ľudia sú aj tam v hĺbke pod nami, to znamená, že sa tam dole dá dostať. Tam by sme sa chceli pozrieť, ale takto večer to nemá význam, lebo kým sa tam dostaneme, bude úplná tma. Poďme do hotela a prídeme sem zase ráno.

mini-m95 mini-m96 mini-m97 mini-m98 mini-m99 mini-m100 mini-m101 mini-m102

V hoteli sa na nás usmieva mladík z recepcie s tým, že večera už bude o chvíľu hotová, tak si môžeme ísť sadnúť do záhrady na terasu. To počujeme veľmi radi. Netrvá dlho a na stole máme úžasne voňajúce jedlo – tajin s mäsovými guľkami, tajin so zeleninou, mäsové špízy, zeleninový šalát, pečený plnený baklažán, olivy, čerstvý chlebík, hranolky. Napchávame sa tak že ani nehovoríme, ale musím povedať, že toto je to najlepšie jedlo, aké sme doteraz v Maroku jedli – úplne presne výborne osolené, okorenené tak, že človek až rozmýšľa, čo všetko v tom jedle cíti a všetko spolu to vytvára takú harmóniu na jazyku, že zabúdam na zásady limitov stravovania v záujme zachovania rozmerov, ktoré sa zmestia do nohavíc číslo 38. Keď už máme pocit, že na žalúdkoch potrebujeme povoliť tajné záhyby, aby nám nepraskli, čašník nám na stôl položí presladený tvarohový koláč s bielkovou penou zasypaný cukrom.

mini-m103 mini-m104 mini-m105 mini-m106 mini-m107 mini-m108 mini-m109

Strašne rada by som našla nejaké voľné zákutie v mojom plnom žalúdku ale nedá sa. Z koláčika odštipnem len tak z končeka, aby som ochutnala a slzy sa mi tlačia do očí, keď si uvedomím, že dovnútra ho nedostanem ani keď si povolím opasok. Je výborný, ale keď to nejde, ta to nejde, chalani, berte si ho. A po koláčiku, keď už sa aj Roman bojí odgrgnúť si, aby mu nevyšplechlo, prinesie nám čašník obligátny čajníček s marockým čajíkom. Pomoooooc. Potrebujeme aspoň trochu pohybu, poďme sa presunúť z tejto krytej terasy tam vedľa na trávu k stolíku so stoličkami. S bosými nohami v hustej tráve si užívame silný sladký čaj a debatujeme o zážitkoch tohto dňa. Bolo toho veľa a bolo to veľmi intenzívne. O to intenzívnejšie sa tešíme do sprchy a do mäkkých postelí. Roman sa pred spaním pokúša zverejniť zopár fotiek z posledných dní, ale internet tu skôr nefunguje než funguje. Kašli na to, poďme spať. Log off. Dobrú noc.

mini-m110 mini-m111 mini-m112 mini-m113

 

MAROKO 2013 • CESTOPIS • 6.DEŇ