mini-ma52AUTORKA / FOTO: Janka Thunderka Hromníková

Keby sme si večer nezatiahli na okne v izbe tie ťažké závesy, bolo by nás zobudilo ranné slniečko už o piatej, pretože okno sme mali priamo na východ. Ale keďže sme to tušili, a tie závesy sme zatiahli, vybuvkali sme sa výdatne až do pol šiestej, keď sa spustili budíky. Chceme si ísť v rannom vychádzajúcom slniečku pozrieť ešte raz vodopády, takže vyskakujte z postelí, ja idem zobudiť Braňa a Mariána, ktorých izba je o poschodie vyššie. Hotel je ešte zahalený v tichu nočného spánku, aj pult recepcie sa ešte schováva v tmavom rohu, iba voda vo fontánke v átriu sem tam tichučko žblnkne a sem tam začviriká niektorý z vtáčikov, ktoré posedávajú na zábradlí na hornom poschodí. Po špičkách sa zakrádam tmavým schodiskom a ešte tichšie jemne klopkám na dvere a dúfam, že som si zapamätala správne číslo izby, lebo ak nie, neviem, ako to budem vysvetľovať. Braňov hlas je ale nezameniteľný, zjavne sú už hore, a aj by som sa rovno otočila na odchod, keby sa Braňo vo dverách neobjavil rovno s fľaškou páleného a návrhom na rannú hygienu tráviaceho ústrojenstva. Nuž, nedbám, na hygienu treba dbať obzvlášť v takejto krajine, však? Ako mi tak zbieha horúčava rozpaľovaná poctivou whisky do žalúdka, preblysne mi hlavou, že anatómia človeka je trochu pomýlená. Ľadviny máme dve, hoci aj s jednou sa dá žiť pomerne bezproblémovo, ale pečeň sme dostali len jednu, aj keď niekedy si človek myslí, že aj tri by mali čo robiť .
Auto odstavíme na tom istom parkovisku ako včera večer, ale tento krát ideme cestičkou naľavo. Popri chodníčku, ktorý cik cak klesá dolu, sú stánky, ale väčšina z nich je o takomto čase ešte zatvorená. Len v niekoľkých začínajú piecť arabský chlieb a pomaly začínajú vykladať tovar, ktorým by prilákali turistov, ktorých je tu na takéto skoré ráno pomerne dosť. Ja som si myslela, že o štvrť na sedem tu budeme len my a vodopád. K nášmu údivu na zábradlí popri chodníčku a aj na samotnom chodníku sa to hemží opicami, takými tými s veľkými červenými zadkami. Ako sa tento druh volá? Makak? Niektoré len tak posedávajú, iné sa liapu po konároch stromov a tamtie dve, sediace na chodníku sú asi v materskej poradni, pretože každá z nich má na bradavke prisaté malé čierne okaté mláďatko a matky vyzerajú, ako keby o niečom zanietene debatovali. Keď nás vidia, že ich fotíme, nenechajú sa vyviesť z rovnováhy a pokračujú v debate. Zjavne majú skúsenosť s tým, že turista je pomerne plaché zvieratko a neodváži sa priblížiť bližšie ako na pol metra. Dokonca nám cicajúce mláďatká ešte viac natočia, aby sme si mohli uloviť čo najlepší záber, a keď ich už nudíme a nič im za pózovanie nehodíme, tak nám otrčia mäsité červené zadky, mláďatká sa malinkými prstíkmi zadrapia mamám do srsti, a mamy odkráčajú do tieňa stromov.

mini-ma1 mini-ma2 mini-ma3 mini-ma4 mini-ma5 mini-ma6 mini-ma7 mini-ma8

Cikcakovým chodníčkom klesáme k prvej terasovitej plošinke, ktorá nám poskytne pomerne pekný výhľad na vodopád a ten nám tu uštedrí prvú spŕšku vodnej triešte. Lepší výhľad by bol ale tam úplne zdola, takže ideme ďalej. Chodník sa mení na schody, ktoré sú kvapkami vody také zmáčané, že sem tam vystrúhame celkom slušné akrobatické pózy, keď sa v šmyku snažíme udržať na nohách. Tie crocsy boli teda mimoriadne dobrý nápad. Sme úplne dole pri vode, kde na turistov na tejto strane striehnu reštaurácie. Tie sú o tomto čase ešte zatvorené, a my si z ich terasy fotíme úplne bezplatne. Klzkým hlineným chodníčkom sa dá dostať k vodopádu ešte bližšie, skoro až úplne k jeho najnižšej kaskáde. Ak by nám bolo málo, mohli by sme požiadať niektorého z prevádzkovateľov lodičiek, aby nás odviezol po vode, ale akrobacia po mokrom hlinenom podklade nám pripadá menej nebezpečná, ako nastúpenie na palubu týchto plavidiel. Nie sú to totiž žiadne štandardné člny, ale dosky stlčené dokopy a podložené prázdnymi barelmi od oleja, pričom sedenie je vytvorené stoličkami, ktoré sú nastavané v dvoch radoch po pravej aj ľavej strane a silno pochybujem, že tie stoličky sú nejakým spôsobom k tým podlahovým doskám pripevnené. Úroveň luxusu zjavne určuje intenzita ružovej látky, ktorou sú stoličky prikryté. Chlapci pri vesle na nás aj mávajú, ale na toto nás neukecajú, my sme si tú padajúcu vodičku odfotili dostatočne zblízka, veď tie kvapky budeme z objektívu utierať celú cestu späť na parkovisko.

mini-ma9 mini-ma10 mini-ma11 mini-ma12 mini-ma13 mini-ma14 mini-ma15 mini-ma16

Na krytej terase v záhrade nášho hotela nás už čakajú raňajky. Úplne najlepšie sú tie čerstvé lievance s džemom. Keby nám toto mal kto robiť doma, na to by som si vedela zvyknúť a aj na ten čerstvo vytlačený pomarančový džús.
Hlavným cieľom dnešného dňa je pokúsiť sa prebiť nejakou cestičkou zo západnej strany Atlasu na východnú stranu, alebo jednoducho povedané pokúsiť sa prekročiť Atlas aj ináč, než len po asfaltke. Vraciame sa po ceste 1811 na križovatku s cestou R304 ale dnes odbočujeme smer Azilal.

mini-ma17 mini-ma18 mini-ma19 mini-ma20 mini-ma21 mini-ma22 mini-ma23 mini-ma24

Na prvej možnej križovatke zbiehame z hlavnej cesty doprava, táto cesta tuším ani nemá číslo, na mape ju vidím len tenkou hnedou čiaročkou. V diaľke pred nami sa dvíhajú tmavé štíty Atlasu so snehovými čiapočkami, takže ideme správnym smerom. Hlinená cestička sa po niekoľkých kilometroch záhadne mení na asfaltku. Záhadné, pretože cestou k horám sa kvalita ciest väčšinou zhoršuje, ale tak aspoň nám bude cesta ubiehať rýchlejšie. Na najbližšej križovatke máme možnosť odbočiť buď doľava k hlavnejšiemu ťahu na Ait M’Hamed alebo doprava pokračovať po tenučko značenej ceste. Volíme si tú zaujímavejšie vyzerajúcu, čiže odbočujeme doprava. Podľa satelitného snímu cesta vyzerá pomerne kľukato, znamená to, že pôjde hore kopcom dole kopcom, tak poďme. Cesta sa kľukatí a prechádzame malými horskými dedinkami, kde miestami chlapi makajú na akejsi svojpomocnej údržbe cesty a deti pobehujú s chumáčikmi nejakej trávičky a snažia sa nám ju predať. Asi sú to nejaké bylinky, ale vôbec netušíme, či sa pijú alebo fajčia. Dáme deťom aspoň za hrsť cukríkov. O kus ďalej sa voda valí priamo cez cestu, ale nevyzerá nijako nebezpečne, nebolo by treba ani pribrzdiť, keby hneď povyše cesty neprali miestne ženy bielizeň. Budeme slušní a neošpliechame ich, takže pekne pijánko. Vlastne áno, od rána sme si nedali poradu spolujazdcov, za dedinou stojíme a hrkneme si .

mini-ma25 mini-ma26 mini-ma27 mini-ma28 mini-ma29 mini-ma30

Táto kľukatá cesta asi nebude len taká nejaká hocijaká bezvýznamná cestička, pretože jej prudké zákruty sú lemované múrikmi ako zvodidlami a sem tam nám ide oproti aj nejaký lokálny po strechu naložený mikrobus plný ľudí a kadejakých vecí, dokonca tí, čo sa nezmestili dnu, sedia na záhradke na streche. Vyzerá to byť normálna významná dopravná tepna. Sme na ďalšej križovatke. Doľava ide cesta do údolia Ait Bougummez doprava by nás cesta mala viesť smer Demnate. Doprava sú na papierovej mape naznačené nejaké kasbachy a papierová mapa tenkou hnedou čiarou naznačuje, že do hôr vedie cestička cez nejaké priesmyky a aj na googlovských mapách som v rámci prípravy videla nejaké cestičky, možno sa nám ich podarí nájsť. Údolie, ktorým prechádzame bolo dlhú dobu tvarované riečkou, ktorá tu preteká a vyzerá to tu tak trošku podobne ako v Grand canyone, iba v malom. Popri ceste sa krčia hlinené domčeky ulepené ako lastovičie hniezda v dedinke Agouti a nad ňou sa tichučko rozpadajú pozostatky hlineneých pevností kasbah. Dostávame sa do miesta, kde by sme mali odbočiť k horám a hľadať tú cestičku skrz. Roman sa snaží zorientovať v satelitných snímkach a áno, aj on tam vidí nejakú cestu, tak ideme hľadať. Dedinka Tabant je ako vymretá, nikde nikto, niet sa koho spýtať. Motkáme sa uzučkými uličkami, prebrodíme plytký potok a vylezieme z dediny na hornom konci pod kopcami, kde sa cesta rozdeľuje na tri smery. En ten tíčky, ále, čo tam po tom, vezmeme to hneď tu skraja, uvidíme, kam sa dostaneme. Štrkovou cestičkou sa hrkáme k farebným kopcom ale je čím ďalej tým menej viditeľná. Trošku sa stáča doprava a hore, ale tam končí za niečím, čo vyzerá ako násyp nejakej malej vodnej nádrže, ktorá je ale o tomto čase úplne suchá. Ďalej je už len vysoký kolmý kamenný svah, tam cesta nepokračuje. Na dne suchej nádrže sa otáčame a ideme skúsiť druhú cestičku. Tá je hneď skraja zahádzaná nejakými vetvami, ale to nás nemôže odradiť. Malá rýchla brigáda, chalani, ešte hentam je jedna a môžeme ísť ďalej. Lenže cestička sa pred nami pomerne výrazne zužuje a nevyzerá byť nejako výrazne jazdená a kto vie, či sa tam bude kde otočiť, lebo domčeky pred nami vyzerajú byť tak nahusto nalepené na sebe, že tam možno ani chodník nevedie. Roman sa rozhodne, že ide na peší prieskum a kým stihnem protestovať, už je za zákrutou. Chvíľku posedávam v aute, potom sa aj spolujazdecky poradíme zvyškom kubánskeho rumu, aj zo dva cukríky vycumlem, a Romana stále nikde. Chalani, ja asi začínam mať obavy, veď tak ďaleko nemohol ísť, ja ho asi pôjdem hľadať. Ako keby to Roman počul, práve sa vynára spoza zákruty a mieri k nám. A ty kde si bol tak dlho??? No jasné, v dedine objavil nejakú skupinku žien, tak sa tam s nimi snažil konverzovať a dokonverzovali sa k tomu, že tadiaľ rozhodne cesta nevedie. A to ti to muselo trvať tak dlho? Nasadať, otáčame. Tretia cestička nás zase len vedie do dediny a ukáže sa byť v podstate slepá, lebo končí medzi domčekmi.

mini-ma31 mini-ma32 mini-ma33 mini-ma34 mini-ma35 mini-ma36

Nuž, tak neostáva nám nič iné, iba sa otočiť a vrátiť na križovatku na začiatku údolia a skúsiť tú cestu smer na Demnate. Aj z nej som v mape videla nejaké odbočky tenkými hnedými čiarami, možno nás tie dovedú do kopcov. Cesta je síce štrková, ale široká, očividne nedávno rozširovaná, pekná rovná, uháňame si po nej smer Ait Blal. Ale niekde by sme mali z tejto hlavnejšej cesty zbehnúť na tú tenkú hnedú, ak chceme hľadať tú odbočku do hôr. Pri chlapoch, ktorí na ceste čosi kopú trošku spomalíme, aby sme ich nezadusili mračnom prachu, ktoré sa za našimi autami v tej rýchlosti zdvíha. O pár zákrut ďalej ale Roman hlási navigačnú prestávku. Podľa satelitnej mapy sme už minuli tú odbočku, na ktorú sme mali zbehnúť, ale ja som žiadnu nevidela. Braňo nahlas uvažuje, že práve pri tých chlapoch sa tak poza hlinený kopček črtala nejaká odbočka. Tak otočka a ideme to skúsiť.

mini-ma37 mini-ma38 mini-ma39 mini-ma40

Ako sa blížime k týmto pravdepodobne cestárom, prestanú kopať a so záujmom na nás hľadia. Pýtame sa ich, či tu za nimi vedie nejaká cesta a oni nadšene mávajú, že áno a povzbudzujú nás, aby sme tú cestičku vyskúšali. No tak teda vyskúšame, keď sa z toho tak radujú. Červená mäkká hlinená cesta sa postupne mení na červené skalné platne a my len veľmi pomaly a opatrne postupujeme dopredu po cestičke, ktorú v plochých skalách skôr tušíme než vidíme. Tí chlapi cestárski majú zjavne dosť zvrhlý zmysel pre humor, keď nás sem s takým nadšením poslali. Chlapi, pozrite tam na ten kopec naľavo od nás. Vidíte tam aj vy tú cestičku? To by mohlo byť presne to, čo hľadáme. Je tam celkom zreteľne viditeľný cikcak hore celým tým vysokým kopcom, jupí, našli sme ju. Nadšene sa blížime k miestu, kde by sme sa mohli vedieť na ten cik cak napojiť a nastúpiť na víťazné ťaženie krížom cez hory. Lenže čím bližšie k cestičke sa blížime, tým menej sa radujeme, pretože si uvedomujeme, že tá cestička je len oslí track a tam sa s autami nedostaneme, ani keby sme sa veľmi snažili. Do kelu! Ale nevzdávame sa, satelitná mapa naznačuje, že by mala byť ešte jedna čiarka, ktorá vyzerá ako cesta cez hory. Je to síce kus pred nami, ale veď aj tak by sme tým smerom išli, nebudeme sa predsa vracať. Skalnatá cesta sa zase mení na mäkkú červenú hlinu ale naša radosť z pohodlnej jazdy netrvá dlho, pretože cesta začína byť výrazne prerývaná výmoľmi a bahennými vložkami. Nuž, tak aspoň šoféri sa tešia. Prechádzame nádherným údolím, ktoré vďaka kaskádovým políčkam hrá všetkými odtieňmi zelenej, ktorá príjemne ladí s červenou farbou hlinených domčekov taktiež stavaných v kaskádach nad sebou. Chalani, nezdá sa vám to tu nejaká také upratané, také skoro až kultúrne? Toto je asi najkrajšia dedinka, akú sme doteraz videli. Mali sme ísť smer Tirsal, ale toto ešte nie je ono, Tirsal je až o pár kilometrov ďalej na juhovýchod. Meno tejto dedinky netušíme, ale asi majú veľmi čistotného starostu.

mini-ma41 mini-ma42 mini-ma43 mini-ma44

Dedinka Tirsal sa čupí pod kopcami z červenej hliny, za ktorými do výšky čnejú štíty Atlasu. Vyzerajú už veľmi blízko, máme dobrý smer, len ešte nájsť tú správnu cestičku. Z kopca sa spúšťame do dediny a skúšame sa trafiť na čiarku v satelitnej mape, ktorá by mala byť presne tou cestou, ktorú hľadáme. Lenže cesta končí kúsok za potokom a ďalej sa ísť nedá. Vraciame sa a skúšame obísť dedinu vonkajším oblúkom. Z cesty po ktorej ideme vidíme nad sebou nejakú ďalšiu cestu, možno je to tá, ktorú hľadáme. Ak pôjdeme ďalej po ceste, na ktorej sa nachádzame, odvedie nás od hôr úplne bokom, a to zatiaľ nechceme. Odbočujeme teda na cestičku, ktorá vyzerá, že by mohla ísť smerom ku kopcom a kľukatíme sa hore. Lenže zase narazíme na križovatku, kde po jednej ceste beží skupinka detí. Pokúšame sa z nich vydolovať informáciu, či touto cestou sa dá dostať do hôr a deti nadšene prikyvujú. Keď im dáme zopár cukríkov, prikyvujú ešte nadšenejšie a ukazujú, že máme ísť tým smerom. No dobre, tak ideme. Hneď ďalšia zákruta nás privíta hustým bahnom, v ktorom si s autami namáhavo zamanévrujeme, ale našťastie ani jedno nezapadlo, aj keď sme mali na mále. Nezdá sa nám smer, ktorým sa uberáme, pretože ak ma môj vnútorný kompas neklame, tak sa vraciame do dediny. Jedine, že by sa tak vrchom dala obísť a že by sa cesta skutočne stočila do hôr, ale za ďalšou zákrutou je jasné, že cesta sa stáča jedine naspäť dolu do dediny, kde oproti nám beží ďalší detský gang. Otáčame sa a cez bahno sa vraciame naspäť. Chlapci pri križovatke nám síce nedali dobrú radu, ale aspoň vieme, že toto je tá križovatka, kde by sme mohli skúsiť ešte tú druhú cestu. Chalani, čo si o tom myslíte? Podľa mapy je to už buď len táto cestička alebo potom sa musíme dostať na hlavný ťah k mestu Imi-n-Ifri. Ak táto cesta nikam nepovedie, bude to časová strata, a ten čas nám možno bude chýbať, ale na druhej strane, ak túto cestičku nevyskúšame, bude nás to štvať, pretože čo ak je to práve tá, ktorú hľadáme? Robino sa tvári dosť rozladene, najradšej by sa hneď pohol niekam k civilizovanejšej oblasti, ale väčšina hlasuje za prieskum, takže Robino sorry, večera bude neskôr.
Cesta je miestami dosť strmá, ale podľa satelitného snímku sme sa trafili presne tam, kde sme potrebovali, aj keď o kus za dedinou. Super. Po asi pol hodine stúpania, keď už sa všetci radujeme, že sa nám prejazd cez hory možno aj podarí, ocitáme sa na akomsi malom otoči pri plechovej búdke pri ktorej je odstavených niekoľko stavebných strojov a pár chlapov, ktorí na nás hľadia ako na zjavenie. Nechápu, kde sme sa tu zobrali a už vôbec nechápu, kam by sme chceli ísť, pretože ďalej tá cesta v žiadnom prípade nepokračuje. Fakt nie? Ani taká pre tieto odolné autá? Vraj rozhodne nie. Trhá nám kútikmi úst a možno by sme aj pustili slzičku, ale musíme sa čo najskôr vrátiť odkiaľ sme prišli, pretože ak vezmeme do úvahy, ako dlho sme sa trmácali od tej širokej štrkovej cesty sem, a minimálne toľko isto času budeme potrebovať, aby sme sa dostali na tento hlavný ťah pri meste Imi-n-Ifri, tak budeme radi, ak sa tam dostaneme pred zotmením.

mini-ma45 mini-ma46 mini-ma47 mini-ma48

Keď zo štrkovky vybiehame na skutočný asfalt pri Imi-n-Ifni, slnko už skutočne visí tesne nad kopcami, poza ktoré bude o chvíľu zapadať. Trochu sme sa ešte zdržali, keď sme zle odbočili a museli sme sa otáčať uprostred potoka s veľkými kameňmi. Dnes cesty skutočne nikde nevedú, strácame sa a nachádzame ale tú správnu cestu sme nenašli. Asi sa musíme zmieriť s tým, že mimo asfaltu sa cez hory nedostaneme. Jediný spôsob, ako sa dostať na ju je použiť cestu R307 smer Skoura, mesto, ktoré leží na križovatke s cestou N10. Za križovatkou v Imi-n-Ifri postáva kopa ľudí, majú tu aj nejaké stánky, asi by tu malo byť niečo turisticky zaujímavé, ale nikde nič nevidíme a vzhľadom na zapadajúce slnko sa už nebudeme zdržiavať a ťaháme smer juh. (Až neskôr sme na googlemaps na fotkách našli, že v tomto mieste sa nachádza niečo ako prírodný most, proste riečka, ktorá tu tečie si v červenej skale vykúsala dieru, dole tečie voda a hore je cesta). Postupne padá tma a my sa kľukatíme cestou R307 na juh. Sme radi, že je to asfaltová cesta, lebo hrkotavých ciest bolo už dnes viac ako veľa a takto nám tá cesta ubieha aspoň o voľačo rýchlejšie, aj keď veľmi rýchlo sa ísť nedá, pretože cesta je tu strašne kľukatá. Na mape to nevyzerá na križovatku s N10 tak ďaleko, ale máme pocit, že reálne je táto cesta nekonečná. Okolo nás vyzerajú byť bledé skaly, ktoré vo svetelných kužeľoch z našich áut vrhajú na cestu pred nami strašidelné tiene. Dúfam, že tu nedostaneme defekt, alebo že nás nepostihne nejaký iný problém, pretože sa ma zmocňuje akási úzkosť. Keby tu aspoň niekde bola nejaká dedina alebo mestečko, kde by sa dalo ubytovať v nejakej hlinenej krčme, ale nikde nikto a nič, len my a môj strach. Keď sa preklopíme na druhú stranu hôr, v diaľke pred nami vidíme v čiernej tme niekoľko žltých fľakov tvorených svetielkami domov. Počujte, tamten veľký svetelný fľak v diaľke pred nami, nebude to už Ouarzazate? No to už asi ak nenájdeme nejakú možnosť ubytovania niekde tu nablízku, tak to už asi potiahneme rovno tam, tam nájdeme nejaký hotel určite, veď to je na tomto konci Maroka turisticky najvyhľadávanejšie mesto. Ako sme povedali, tak aj bolo. Nikde sa nám nepodarilo naraziť na žiadnu možnosť ubytovania, a keď už narazíme na hlavnú cestu N10, je už najjednoduchšie ísť do Ouarzazate. Pravdu povediac, je to málinko od cesty, pretože zajtra máme v pláne uberať sa po N10 smer severovýchod, ale kto vie, ako je to tým smerom s ubytovacími možnosťami. Ouarzazate to istí a je to možno 20 km zachádzka.

mini-ma49 mini-ma50 mini-ma51 mini-ma52

Aby sme tu veľmi neblúdili, skúsime nájsť nejaký hotel podľa informácií z navigácie. Hneď kúsok od miesta, kde vchádzame do mesta by mal byť hotel a navigácia nás k nemu bezpečne dovedie. Je to nejaký štvorhviezdičkáč, ale je už po deviatej a sme fakt unavení, tak nech to stojí, koľko chce, tu ostaneme. Lenže na recepcii hotela sa ani na naše cenganie na zvonček nikto z obsluhy neukáže a tak im my ukážeme dlhý nos a musíme ísť hľadať ďalej. Ďalší hotel by mal byť asi kilometer odtiaľto, hneď za kruhovým objazdom, ale aj keď sa vozíme po uličkách v jeho blízkosti, po hotely ani stopa. Tak nič, skúsime ísť pohľadať hotel, ktorý by opäť nemal byť odtiaľto ďaleko, volá sa Malý Riád a aj sme tu videli nejaké smerovníky naň, takže asi naozaj existuje. Chvíľku sa vozíme po meste, popri staro aj novo vyzerajúcich hradbách, stavbách vyzerajúcich ako keby boli postavené z piesku. Tu niekde by to už malo byť, ale nikde nevidíme žiadne označenie hotela. Ale aha, tam je malá šípka, že na Little Riad treba odbočiť do vedľajšej uličky a skutočne prichádzame k veľkej bráne vedúcej na pomerne plné parkovisko. Tá kopa áut nevyzerá veľmi pozitívne, dúfam, že nemajú plno. Recepčný nás uistí, že plno nemajú a že tie dve izby pre nás ešte nájdu a dokonca ak nám na večeru postačí bufetové jedlo a nebudeme vymýšľať s nejakým a la karte jedlom, tak nám ponúkne výhodnú cenu s večerou aj raňajkami. No dobre, berieme, ale musíme sa ponáhľať pretože je pol desiatej a kuchyňa vraj o desiatej zatvára. Necháme sa teda rýchlo zaviesť do izieb, odložíme si batožinu a poďme pohľadať jedáleň. Pamätá si niekto, v ktorom krídle tohto komplexu sa naše izby nachádzajú? Lebo mám pocit, že to bolo toľkokrát hore schodmi dolu schodmi a ešte aj krížom cez záhradu, že si asi budeme musieť pustiť navigáciu, aby sme sa dostali naspať.

mini-ma53 mini-ma54 mini-ma55 mini-ma56

Terasa pri jedálni je plná ľudí, ktorí sú už dávno po večeri a už si len tak užívajú teplý večer pri bazéne. My ideme rovno za vôňou jedla dovnútra, kde sa dva stoly prehýbajú pod nádobami, ktoré sú ešte stále plné jedla a vôbec to nevyzerá, že my by sme mali byť poslednými stravníkmi. Po namáhavom dni je to pre nás raj na zemi a bez hanby si na taniere naložíme, čo sa na ne zmestí, a niektorí aj dvakrát. Chlapi, tak toto som potrebovala, lebo už som skoro umrela hladom. Kupodivu ani návrat k izbám nie je taký komplikovaný, ako sme si pôvodne mysleli. Ale kto si myslel, že si rovno ľahneme do postele, tak sa veľmi mýlil. Až teraz sme si všimli, že izba je plná komárov a vyzerá to, ako keby sme si museli právo obývať ju dnes večer vybojovať v krvavej bitke. Chvíľu ich hlušíme všetkým, čo máme po ruke, ale keďže dvere nedoliehajú tesne k podlahe, popod dvere sa zjavne do izby dostávajú ďalší. Robino stráca trpezlivosť a kde nepomáha fyzické násilie, mala by pomôcť chémia. Na recepcii si vyžiadal nejaký sprej biolitného typu a izbu ním výdatne vystrieka. Lenže teraz sa tu nedá existovať, musíme počkať, kým ten smrad sadne, aby sme neuhynuli aj my, nie len komáre. Braňo a Marián sa už tiež dusia, tak berte do ruky fľašu a poháriky a chvíľu sa necháme štípať na terase. Možno ak sa nám do krvi dostane dostatočne veľ whisky, tak im to nebude chutiť. Lenže chutilo, sme celí doštípaní, ale to ne je dôvod, aby sme poľavili v popíjaní, pretože ak alkohol v krvi komára neodradí, tak ho to možno aspoň uspí, a tým by sme si mohli zabezpečiť, že jeden komár bodne len jeden krát. Aj to je dobrá stratégia, ale iba nachvíľu, lebo sme celí doštípaní. Naviac Robinovi chalani objavili na zátylku kliešťa. To kde si chytil??? Záchranná akcia prebehne pomerne rýchlo, parazit sa ešte nestihol hlboko zakusnúť, ale aj tak to treba sledovať, či to nebola nejaká potvora nakazená, Chalani, tak dáme posledný a poďme spať. Musíme sa proste zmieriť s tým, že sa z nás stanú nedobrovoľní darcovia krvi. Uterák pod dvere, vyzabíjame v izbe ešte zvyšky ktoré prežili a až po oči sa zakryjeme hnusnými pichľavými dekami. Chlapi, toto je tuším najhnusnejší hotel, v akom sme doteraz bývali a to lepšie na tom bola aj tá krčma, kde sme spali len tak na laviciach.

mini-ma57 mini-ma58 mini-ma59 mini-ma60

 

MAROKO 2013 • CESTOPIS • 8.DEŇ