mini-mo86AUTORKA / FOTO: Janka Thunderka Hromníková

Krvavé fľaky na stenách a štípance na koži sú neklamným znakom, že ten včerajší súboj s komármi nebol len sen. Pri raňajkách na terase pri bazéne konzultujeme miernu úpravu itinerára. Pôvodne bolo plánované, že pôjdeme z Ouarzazate smer juhovýchod po ceste N9 až po mesto Zagora a pozrieme si pieskové saharské duny v tejto oblasti a potom sa nejakými vedľajšími cestičkami skúsime dostať k do údolia Dades. Vzhľadom na to, že už nám ostávajú iba dva dni, musíme trochu redukovať. Duny v oblasti Zagory vynecháme, pretože niečo veľmi podobné by sme mali nájsť aj v oblasti pri meste Merzouga severnejšie, ktoré máme tiež naplánované a nachádza sa tam obrovská piesková duna Erg Chebbi. Tým ušetríme jeden deň a my to po ceste N10 vezmeme na severovýchod priamo k priesmykom Dades a Todra. Takže vstávať baby, ideme ďalej.
Mesto Ouarzazate priťahuje množstvo turistov, pretože je to v podstate filmárske mesto s peknými ružovými hlinenými stavbami a mnohými filmovými štúdiami. Okolie mesta a hlavne krásne piesočné duny sa stali miestom natáčania mnohých hollywoodskych filmov, ktoré sa síce tvárili, že zobrazujú prostredie Sahary, ale natáčané boli práve v tejto oblasti Maroka. Naša generácia by si mohla pamätať film Múmia, alebo Honba za klenotom Nílu, aj keď tých filmov bolo podstatne viac. Vezieme sa mestom a treba povedať, že je to veľmi pokojné mesto a to, že jeho názov v berberskom jazyku znamená Mesto bez hluku je naozaj pravda. Len sem tam sa mihne nejaké auto, široké ulice sú takmer prázdne. Všetky budovy ako keby boli budované v štýle hlinených opevnení kasbah, nie nadarmo sa mestu ako takému hovorí mesto tisíc kasbahov. Niektoré vyzerajú ako keby boli niekoľko storočí staré, iné vyzerajú, ako keby mali sotva desať rokov, ale všetky sú z rovnakého materiálu a rovnakej červeno ružovej farby. My nemáme v záujme loviť fotky filmových štúdií, chceme si pozrieť niečo pekné prírodné, takže smerujeme na výpadovku aby sme sa napojili na cestu, ktorá nás povedie smer údolie Dádes. Takmer na okraji mesta si ale uvedomíme, že máme už len veľmi málo dirhamov a nevieme, ako to bude vyzerať s možnosťou výmeny hotovosti v menších mestečkách, ktoré budeme mať po ceste, takže sa otáčame a ideme pohľadať nejakú banku. Nemusíme ísť ďaleko, hneď pri prvom hoteli, na ktorý sme natrafili, je ceduľka zmenáreň, takže tu stojíme a meníme a už sme aj na ceste.

mini-mo1 mini-mo2 mini-mo3 mini-mo4

Cesta z Ouarzazate do Tineghiru smer severovýchod je nazývaná cestou kasbahov a je to skutočne tak. Zdá sa, že cesta vedie vyprahnutou štrkovou púšťou, ktorá je kde tu spestrená oázou, v ktorých vznikli dedinky. Smerujeme do mestečka Kalaát M’Gouna, preslávené pestovaním slávnych marockých ruží, z ktorých sa vyrába ružový olej. Podľa dostupných informácií by sa v tejto oblasti mali ruže zbierať zhruba v máji a na konci zberu sa koná ružová slávnosť. Ako sa blížime k mestu, obzerám sa na všetky, pretože ak sa tu má behom jediného týždňa zozbierať okolo 4000 ton ruží, musia tu byť všade obrovské ružové plantáže, ale nikde nič nevidíme. Len sem tam popri ceste predávajú sušené ruže ponavliekané na lanku do ružových náhrdelníkov. Nuž, tak buď tento rok skončilo vegetačné obdobie ruží podstatne skôr, alebo tento rok ruže nekvitli. Som trochu sklamaná, veľmi som sa tešila, že tie ružové polia uvidíme a hlavne ovoniame. Zastavme sa tu aspoň na kávu, nech ovoniame aspoň niečo.

mini-mo5 mini-mo6 mini-mo7 mini-mo8 mini-mo9 mini-mo10 mini-mo11 mini-mo12

Zastavíme sa v malej kaviarničke pri ceste, ktorá je súčasťou malej radovky, kde hneď vedľa je predajňa sušených ruží a ružového oleja ale hlavne vidíme tu aj obchodík, v ktorom predávajú typické marocké tuaregovské šatky. Ale pekne po poradí, najskôr kafíčko latíčko s krásne napeneným mliečkom a ide sa nakupovať. Majiteľ predajničky nám ochotne ukazuje šatky rôznych farieb a druhov, ale my chceme také modré, typické pre marockých tuarégov. Majiteľ nevie pochopiť, že aj ja chcem takú istú šatku a snaží sa ma presvedčiť, že to je šatka pre mužov, ale že mne ukáže niečo pre ženy. Najskôr ma navlečie do nejakého čierneho hábu, pás mi previaže nejakým hrubým červeným povrazom, na hlavu mi uviaže šatku so zlatým zdobením a zlatými ozdôbkami po kraji a ešte mi na krk zavesí obrovský žltý guľôčkový náhrdelník. Hrdý na svoje dizajnérske dielo ma otočí k Romanovi, aby si ma obzrel. No ty kokso, marocká cigaňa, ty opováž sa tú fotku niekomu ukázať, veď to je hrozné. Ujo vidí, že nemám pochopenie pre jeho tradičný vkus, skúša ma teda navliecť do ženskej šatky, ktorá je síce veľká takmer ako plachta, ale marocké ženy sú zjavne nižšie ako ja, pretože im je táto zavinovačka po všetkých zákrutoch a obtočeniach dlhá až po päty, ale mne z nej trčia nohy takmer od pol lýtok. Ďakujem za pokus, ale naozaj by som chcela takú tú typickú chlapskú modrú a tak sa s tým majiteľ obchodu musí zrovnať, ak mi chce niečo predať. Lenže šatka ako taká by nemala žiaden význam, keby sme ju nevedeli uviazať presne tak, ako si to viažu tuarégovia. Ujo nám ochotne dáva názornú inštruktáž a my sa učíme a ešte si to aj fotíme a točíme na mobily, aby sme si šatky vedeli uviazať aj sami. Takto ozvláštnení si sadáme do áut a ideme ďalej.

mini-mo13 mini-mo14 mini-mo15 mini-mo16 mini-mo17 mini-mo18 mini-mo19 mini-mo20

Tvárime sa ako rodilí tuaregovia, skoro lokálni, ale po chvíli skonštatujeme, že napriek tuaregským šatkám alebo možno práve vďaka nim my jediní vyzeráme ako turisti, pretože tie šatky tu na hlavách nemá nikto iní.
V Boumale Dades odbočujeme z cesty N10 na vedľajšiu cestu R704 do údolia Dádes. Máme v pláne spraviť si okruh cez tiesňavy Dádes a Todra. Dedinky popri ceste rozhodne vyzerajú modernejšie ako tie horské, ktoré sme videli v Atlase, ale aj tak sú stavané v takom tradičnom štýle, že má človek pocit, že všetky tie domy sú skutočne hlinené. Možno majú len omietku z hliny ale aj tak je krásne ako to celé vyzerá, proste celá dedina je vo farbe okolitého terénu. V jednej zákrute je kopec pred nami akýsi iný. Všetko naokolo vyzerá ako štrkovo hlinená usadenina, ale tu sú také zvláštne skaly, ako keby niekto rozrobil celú túto horninu na husté bahno, nabral si ho plné dlane a vyprskol ho na kopec pred sebou. Pod týmto zvláštnym útvarom je nádherná zelená oáza s poliami, stromami a pretekajúcou kalnou riečkou. Pekná idylka.

mini-mo21 mini-mo22 mini-mo23 mini-mo24 mini-mo25 mini-mo26

Cesta začína výrazne stúpať po ľavom svahu a ten kopec napravo stúpa od koryta riečky veľmi strmo. Serpentínová cesta nás vedie až na vrchol priesmyku, kde je v skale ako na obrovskej terase postavený hotel. Nádherné miesto, ale vyzerá to tu byť neskutočne veterné, tam by som na terase asi nechcela sedieť. Rovnako prudko ako sme vystúpali teraz zasa klesáme na samé dno tiesňavy. Úzka asfaltová cestička vedie tesne popri riečke, ktorá tu tečie a miestami sú oddelené niekoľkými vrstvami napieskovaných vriec, keby náhodou chcela voda zaliať cestu. Okolité skaly stúpajú kolmo na jednej strane popri ceste a na druhej strane z vody a neposkytujú viac priestoru než možno 8 metrov. Táto dramaticky vyzerajúca tiesňava leží medzi horskými pásmami Atlasu a Antiatlasu a nie je síce príliš dlhá, ale je skutočne pôsobivá. O niekoľko sto metrov sa skaly zase roztvárajú ako doširoka otvorená náruč, skaly ostávajú za nami a cesta nás vedie krajinou, ktorá pri pohľade z cesty vedúcej akoby po najvrchnejšom leveli, vyzerá ako Grand Canyon. Rieka Dades po tisícročia tvarovala terén všade naokolo a odviedla skutočne veľkolepú prácu. Zastavme sa nachvíľu, toto si zaslúži viac ako fotku cez predné sklo. Šoférov pomaličky začínajú svrbieť prsty na volantoch, dnes sme už mali asfaltu pomerne dosť, chcelo by to nejakú terénnu vložku.

mini-mo27 mini-mo28 mini-mo29 mini-mo30 mini-mo31 mini-mo32 mini-mo33 mini-mo34

Podľa papierovej mapy a aj podľa Romanových satelitných snímkov by sa niekde okolo dedinky M’semir malo dať odbočiť do hôr a pri troche šťastia to, čo vidíme na mape by mohla byť prejazdná cestička a nie len oslí chodníček. Tú správnu odbočku sme najskôr trošku prebehli, ale nie veľmi, len možno o sto metrov, tak to nie je až taká hanba, že sa zase otáčame a ideme ju hľadať z opačného smeru. Keby tu aspoň niekde mali nejaké značenie, nejaké medzidedinské značky. Ja naozaj netuším, ako tu dokáže jazdiť turista, ktorý nie je vybavený navigáciou so satelitnými mapami, pretože papierová mapa je skvelá pre priestorovú orientáciu, ale hľadať odbočky by som podľa nej nevedela, aj keď už v oblasti navigácie mám zvládnuté pomerne dosť. Takže druhý pokus a sme na trase, ktorá by nás mala priviesť na cestu R703. Štrková cestička vedie pomedzi kopce a vyzerá byť pomerne používaná, teda vidno na nej koľaje po dvojstopom motorovom vozidle, aj keď široko ďaleko žiadne nevidíme. Zato oproti nám pomaly kráča kolóna oslíkov naložených trávou tak, že sa čudujeme, že ich nožičky nesú, a popri nich kráčajú teplo naobliekané ženy. Nie sú veľmi nadšené, že ich fotím, ale sorry dámy, keď musíš, tak musíš. O pár kilometrov ďalej míňame ďalšiu podobnú kolónu, čo tam majú nejakú ženskú kooperatívu? Tam, kde sú medzi kopcami trsy trávy najväčšie narazíme na skupinku žien, ktoré ešte nemajú oslíkov naložených, zatiaľ len chystajú balíky trávy, ktorými potom obložia nešťastne vyzerajúcich oslíkov. Ak by si niekto myslel, že sa tu tráva chystá tak po našom, minimálne s kosou a hrabľami, tak je na veľkom omyle. Tunajšie ženy pekne s ohnutými chrbtami ručne trhajú trávu tak, že rozhrnú trs trávy a vytrhávajú z neho len tú čerstvú zelenú trávu, nie takú, ktorá vyzerá už preschnuto. Z niekoľkých hrstí trávy uviažu snopček, a snopčeky viažu do balíčkov, ktorá viažu do veľkých balov a kladú na plachtu, ktorú sa nakoniec spoločnými silami pokúsia naložiť heavy duty oslíkovi na chrbátik. Ešte, že to majú k dedine dole kopcom.

mini-mo35 mini-mo36 mini-mo37 mini-mo38

Naša cesta ale vytrvalo stúpa, už sme vysoko nad 2400 metrov a ešte stále stúpame. Uvidíme, kam sa až dostaneme. Vo výške 2650 metrov sa cesta v sedle láme do ďalšieho údolia, asi sme dosiahli najvyšší bod tohto prejazdu, skoro ako keby sme boli na vrchole Gerlachu, chýba nám už len zopár metrov. Počkajte, oslávime aspoň jedným panákom. Podávam Braňovi a Mariánovi poháriky z oka do okna a tešíme sa z nádherných výhľadov. Nebuďte leniví, dajme aj exteriérovú fotku, aj keď v tejto výške je to v kraťáskoch veľmi osviežujúce. Cesta úhľadnými zákrutami klesá do červeno oranžového údolia pred nami a napriek tomu, že je štrková, je taká pohodlná, že Braňo hľadá kadejaké skratky, aby sa trošku na terénny spôsob ponatriasali. Uprostred ničoho vidíme od skál k ceste bežať dve postavy. Sú to deti, pastierikovia kôz, chlapec a asi dievča, aj keď jej hlas skôr znie ako keby robila ochutnávača cigariet pre koncern Philip Morris minimálne 20 rokov. Niečo sa nám snažia povedať, ale oni nevedia anglicky a my nerozumieme ich reči, ale z posunkov vytušíme, že by nám chceli predať to, čo vyzerá ako skamenelina nejakého slimáka. Táto oblasť je známa výskytom fosílií, takže by to mohlo byť aj pravé a tie deti vyzerajú skutočne biedne, tak im dajme nejaké dirhamy a cukríky a poďme. Pri tom, v akom prostredí tu tie deti žijú a ako vyzerajú domnievame sa, že práve pre rodinu zarobili peniažky, z ktorých prežijú aj s rodičmi aspoň týždeň, a to sme im dali ekvivalent asi tak 6 eur.

mini-mo39 mini-mo40 mini-mo41 mini-mo42 mini-mo43 mini-mo44 mini-mo45 mini-mo46

Štrková cestička sa ďalej kľukatí červeno oranžovým údolím s kopcami tvarovanými vodou a vetrom do rôznych útvarov. Pod niektorými skalnými prevismi je vidieť začmudenie od dymu, asi tu majú pastieri prechodné bydlisko. Postupne klesáme a napájame sa na cestu R703 kúsok pred mestom Tamtattouchte. Sme dosť vytrasení a nezaškodila by prestávočka s čajíkom alebo čerstvou pomarančovou šťavou. Stačí si priať. Blížime sa ku kaviarni, vedľa ktorej je pomerne pohodlne vyzerajúca krytá terasa so sedením. Nie je treba žiadne otázky, odbočujeme rovno k terase. Na laviciach s veľkými vankúšmi namiesto opierok sa pohodlne usalašíme a čakáme, či si nás niekto všimne. Naše autá sú dosť neprehliadnuteľné, majiteľ kaviarne si všimne, že mu niečo vrhá tieň pred dverami. Ochotne nám ponúka aj kávu, aj čaj aj pomarančovú šťavu a keďže sa nám nechce rozmýšľať, na čo máme chuť viac, dáme si to všetko. Majiteľ na nás chvíľku prekvapene hľadí a keď pochopí, že naozaj nám to môže začať nosiť a poradie dodržať nemusí, spokojne odkráča do kaviarne pripraviť nám nápoje. Roman ide preskúmať, čo sa nachádza na streche nad terasou, pretože tam videl schody a vraj je tam tiež ďalšie sedenie ale v takom beduínskom štýle aj so stanom. Dones mi ukázať fotečku, mne sa fakt nechce vstávať, mne sa tu dobre leží. Dalo by sa tu polihovať kľudne aj celý deň, no máme pred sebou ešte kus cesty, nerada vás zdvíham, ale poďme.

mini-mo47 mini-mo48 mini-mo49 mini-mo50 mini-mo51 mini-mo52 mini-mo53 mini-mo54

Smerujeme na Tingir a po ceste by sme mali ešte prejsť cez roklinu Todra. Skaly okolo nás sa postupne zvierajú čoraz bližšie k ceste, ktorá sa kľukatí pozdĺž vyschnutého koryta riečky. Keď sa topia snehy hore v kopcoch, asi tu musí voda celkom slušne valiť. Zrazu za zákrutou vidíme mierne vyvýšené štrkové parkovisko a cesta akoby išla priamo do červenej skaly. Marián oznamuje, že toto je Todra, pamätá si to zo svojho prvého tripu v Maroku. Pri pohľade z parkoviska roklina vyzerá ako uzučká štrbina v skale, taká úzka, že do nej ani slnko nedopadá. To je fakt sila. Toto si zaslúži zopár fotiek, ale peši sa mi ísť nechce. Tak to spravíme tak, že ja sa vystrčím z okna auta, sadnem si tam takto bokom a pôjdeme pekne pomaly a ja budem takto fotiť. Krížové stavce stuhnuté od niekoľkodňového natriasanie v aute chvíľu protestujú, keď sa ohýbam v okne, ale čosi tam puklo a buď to bolo to, čo m tam bolelo a už to bude ok, alebo zvyšok cesty strávim v okne, lebo ma z neho už nikto nezloží. Ale to budeme riešiť až o chvíľu. Tento štýl sedenia nie je veľmi stabilný, zakvačím si radšej jednu nohu pod sedadlo a snáď sa v prípade nejakého natriasania udržím. Tesne pred vstupom do rokliny je niekoľko predajných stánkov s drobnou vetešou, ale do úzkej rokliny sa zmestí už len jednoprúdová cesta a rovnako široké korýtko vyschnutej rieky. Skaly po oboch stranách vyzerajú, ako keby sa roztvorili iba nachvíľku, kým sa prešmykneme na druhú stranu a za nami určite zapadnú do seba. Mám pocit, že je to tu také úzke, že ak si Roman nedá pozor, tak mi sediacej v okne oškrie chrbát. O pár desiatok metrov ďalej sa roklina výrazne rozširuje a slnko má možnosť osvetliť biely štrk v suchom koryte, ktorý príjemne ladí s červeno oranžovými strmými skalami. Vo výklenkoch v skale popri ceste, všade, kde sa to dá, sú predajné stánky s ručne tkanými kobercami, šatkami a kadečím iným. Na druhej strane koryta riečky v najširšom mieste dna rokliny je dokonca postavená pomerne veľká reštaurácia, no vyzerá opustená. Zato pod skalou na roztiahnutej deke piknikuje trojica mužov, čajník, pomaranče, mäsko v plastovom lavóriku čaká na špízoch na horúcu pahrebu. Fotím si ich, a oni si na oplátku fotia nás. Roklina Todra sa ešte na chvíľu zúži, a po pár desiatkach metrov skaly ako keby niekto uťal, sme v širokom plochom údolí s palmami a dedinkami.

mini-mo55 mini-mo56 mini-mo57 mini-mo58 mini-mo59 mini-mo60 mini-mo61 mini-mo62

Smerujeme na Tingir, najväčšie osídlené mesto v tejto oblasti, ktoré pozostáva z terasovite stavaných domčekov z červených hlinených tehiel, ktoré dokonale kopírujú línie okolitej krajiny a to všetko je akoby obalené záplave zelene rozsiahleho palmového hája. Máme veľmi dobrý medzičas, je niečo pred treťou a my naberáme smer náš dnešný cieľ – piesková duna Erg Chebbi, niekde pri meste Merzouga. Nabiehame na hlavnú cestu N10 a z nej by sme mali odbočiť na cestu R702 na Erfoud a z Risani by nás cesta N13 mala doviesť až k Erg Chebbi. Roman chvíľu študuje satelitné mapy a má pocit, že by sme mohli ísť aj inou cestou, nie je treba ísť na Erfoud, pretože to by bola cesta tak trošku oblúčikom. Ak by sme z cesty N10 odbočili na R113 smer Alnif a tam sa napojili na N12 smer Risani, tak by to bolo o čosi priamejšie. Lenže tá prvá trasa je v papierovej mape vyznačená peknou hrubou červenou, to znamená dobrá asfaltka až takmer po Erg Shebbi, ale táto druhá trasa je v mape kreslená len tenkou hnedou čiarkou, to zase bude nejaká štrkovka. Akože nie že by mi štrkovka vadila, ale po tej asfaltke by sme možno zrýchlili presun. Lenže Roman podľa satelitnej mapy konštatuje, že by predsa len skúsil tú druhú možnosť, lebo jemu sa tá cesta páči. Niekedy treba dať za pravdu aj vlastnému mužovi a som príliš unavená na to, aby som tu ďalej argumentovala, tak poďme, kadiaľ chcete. Mne sa už aj tak tak zíva, že neviem, či udržím oči otvorené dostatočne dlho na to, aby som mohla povedať, že ja som to hovorila. Posledné, čo si pamätám je, že cesta je napriek záznamom v mape pekná široká a asfaltová a potom si už pamätám len jemné pohupovanie auta a upadám do zvláštne hlbokého spánku. Po hodine rýchlej jazdy, keď sa mi podarí rozlepiť oči a utrieť slinku, ktorá mi steká z kútika úst až po rameno, je cesta ešte stále asfaltová, ale charakter krajiny sa úplne zmenil. Všade naokolo je vyprahnutá púšť, ale taká štrková, sem tam spestrená plochami žltého piesku, ktorý si vietor presýpa z jednej strany cesty na druhú ako sa u nás v zime presýpajú snehové jazyky. Chalani, sorry, ja potrebujem toaletnú prestávku a je mi jedno, že tu nie je žiaden kríček, za ktorý by som sa schovala, postačí aj predný nárazník. Kým si ja vybavím, čo ma tlačí, Braňo to už nevydrží a blázni sa s autom v piesku okolo ako malý chlapec. Driftuje a piesok prská dovysoka a Roman by sa aj pridal, keby sa nebál odtiahnuť do púšte s autom, za ktorého predným nárazníkom sa krčí jeho cikajúca manželka. Čiastočne endorfínovo saturovaný sa Braňo vracia naspäť na asfaltku a zase si necháme olizovať pneumatiky pieskovými jazykmi. Do Rissani vchádzame cez veľkú ružovú murovanú bránu so zeleným zdobením. Hneď za bránou je kruhový objazd a nám sa zrovna tu musela zblázniť navigácia a nikde žiadna smerovka. No nič, tak odstavme tu pri obrubníku a skúsime to celé reštartovať. Ako si tak ďobkáme do navigácie, podíde nám k autu chlapík a snaží sa zistiť, kam máme namierené. Jasné, ďalší, čo by nám za minimálne desať eur robil sprievodcu na najbližších päťsto metrov. Slušne sa poďakujeme a trpezlivo čakáme, kým nabehne navigácia a pochytá si všetky potrebné satelity. Už je všetko v poriadku, Andrejka už hlási, že z kružáku máme zvoliť prvý výjazd, takže ide sa. Rissani sa javí byť pomerne rušné mestečko a na rozdiel od ostatných miest, kde ženy chodili síce zahalené, ale ich odev bol pomerne farebný, tu je zrazu výrazne vyššia koncentrácia žien v typických čiernych abayach a takmer všetky majú tváre zahalené na štýl tankistka, len s malým priezorom pre oči. Asi je toto podstatne ortodoxnejšie moslimská oblasť než tie, po ktorých sme chodili doteraz. Kľučkujeme po kruhových objazdoch a širokých aj úzkych uličkách a čudujeme sa, že aj keď je Erg Chebbi jednou z najlákavejších turistických oblastí, nevideli sem jediný smerovník, ktorý by naznačoval, ktorým smerom vedie cesta.

mini-mo63 mini-mo64 mini-mo65 mini-mo66 mini-mo67 mini-mo68 mini-mo69

Za mestom sa dostávame do absolútneho prázdna, len rovná asfaltová cesta a štrková púšť. Kus pred nami sa k nebu zdvíha čudný mrak, nejaká povrchová baňa, kam by som bez hermeticky utesnenej kyslíkovej dýchacej súpravy nevstúpila, ale tí robotníci tu pobehuj len tak a nemajú ani rúšky na nose. Blázni. Ktovie, akú životnosť má taký robotník v tejto bani, lebo veď podľa mňa musia každý večer vykašliavať vysokokvalitný kleber. Cesta pred nami je kde tu označená varovnými ceduľkami, že si treba dávať pozor a čím ďalej tým viac začína byť zahalená vo vetrom rozvírených piesočných jazykoch. Okolitá kamenná púšť je čoraz viac presypaná pieskom a my začíname byť nervózni, pretože tu niekde by už mohla byť tá veľká piesková duna, ale netušíme ako ďaleko od cesty to bude a aká je vlastne veľká, či ju uvidíme alebo ju budeme musieť hľadať. Zarývame oči do obzoru pred nami a snažíme sa rozoznať v jemnom opare nad zemou niečo, čo by nám napovedalo, ktorým smerom máme ísť, keď tu si uvedomíme, že v diaľke pred nami z hnedožltej kamennej púšte vyrastá oranžovo červená obrovská piesočná duna. Odmeriavame po asfaltke ďalšie kilometre a to, čo sme identifikovali ako dunu pred na ľavo pred nami pomaly narastá, takže asi nepôjde o fatamorgánu, veď na tento jav je dnešných 23 stupňov predsa len príliš nízka teplota. Na prvej možnej odbočke odbočujeme z asfaltky a na ujazdenom piesku na hlinenom podklade pneumatiky úplne stíchnu. Auto ide ako po vankúši a síce nevieme presne kam, ale ideme po vyjazdenej ceste označenej drevenými kolíkmi. Za nami sa víri mračno jemného piesku, čo sa Braňovi a Mariánovi príliš nepáči a preto vybehnú mimo označenú cestu a uháňajú po štrkovo piesočnom teréne popri ceste hneď vedľa nás. Chalani si to zjavne užívajú a ujúkajú do vysielačiek ako malé deti. Sme pomerne blízko obrovskej piesočnej duny a prichádzame na križovatku ujazdených piesočných ciest. Na pravo aj na ľavo od nás takmer na okraji oranžovej piesočnej dun vidíme stavby, budú to asi hotelíky, aj keď to nie sú žiadne výškové budovy rezortného typu, ale nízke budovy kasbachového typu, pieskovej farby, dokonale zladené s farbou okolia.

mini-mo70 mini-mo71 mini-mo72 mini-mo73

Ideme sa pozrieť doprava. Hotel La Baraka je síce ku križovatke bližšie, ale zdá sa byť úplne opustený a predná brána je zatvorená. Ideme sa pozrieť zboku, či nenájdeme nejaký náznak života, ale okrem upustených o stenu opretých lyží a snowboardu s lyžiarkami, ktorý je tu asi skôr sandboardom, sme tu nič nenašli. Braňo nevydrží, dupne na plyn a už aj s autom pláva po vlnkách sýto oranžového piesku. Po chvíľke je zase pri nás aj s úsmevom od ucha k uchu. Čo môj pekný, orgazmus? Jasne, pozrite na neho, aký je vytešený. Popri ďalšom opustenom hotely a niekoľkých akoby zabudnutých ťavách sa blížime k ďalšiemu hotelu, ktorý vyzerá ako zámoček z piesku. Dúfam, že aspoň tu niekto bude, ináč budeme nocovať pri tých ťavách. Ináč, všimli ste si, že v celom Maroku sme videli strašne málo tiav? Muly a oslíky, tých tu bolo mrte, ale tiav sme doteraz videli asi desať vrátane tých štyroch pred chvíľou. Hotel Auberge Les Dunes D’Or má vstupnú bránu otvorenú dokorán a na parkovisku stojí niekoľko áut, čo je dobré znamenie. Dokonca je tu niekoľko motoriek, ktoré vyzerajú ako keby ich tu len pred chvíľkou niekto odložil, ešte je cítiť pach horúcich výfukov.

mini-mo74 mini-mo75 mini-mo76 mini-mo77

S Robinom ideme pohľadať recepciu a spýtať sa, či sa tu dá dnes v noci príjemne skloniť hlava. Za veľkými drevenými dverami prechádzame krásne zelenou záhradou s rozkvitnutými sýto ružovými oleandrami. Za ďalšou bránou vchádzame na centrálne nádvorie s bazénom a ručne stlčenými zaujímavo tvarovanými drevenými stoličkami a kreslami. Cez nádvorie k nám kráča mladý muž s úsmevom od ucha k uchu. Samozrejme, že má dve voľné izby a samozrejme, že nám ich ukáže. Z recepcie berie dva kľúče a vedie nás do pravého krídla, kde sa nachádza átrium okolo ktorého sú po všetkých stranách dvere do izieb. Prečo tie, čo nám chce ukázať práve tie, ktoré sú úplne na najvzdialenejšom konci tohto krídla? Keď nás mladý muž vovedie do prvej izby, okamžite je mu odpustené, že nám uštedril túto prechádzku naviac. Izby sú dokonalé, vyzerajú, ako keby boli omietnuté hlinenou omietkou, vyzerajú, ako keby boli postavené tak, ako sa tu stavalo aj pred tristo rokmi, ale sú čistučké, postele na vysokých matracoch, a to, čo vyzerá ako sklenené dvere na balkón sú dvere na terasu otočené priamo na vetrom zvlnenú oranžovú piesočnú dunu. Mladý muž citlivo chvíľku mlčí a čaká, kým zavrieme ústa a potom nám naznačuje, že máme ísť za ním hore po schodoch, ktoré sme si síce pri vstupe do izby všimli, ale vôbec netušíme, kam by mohli viesť. Nemôže zažať svetlo, pretože ešte dvadsať minút bude trvať výpadok elektriny, takže po tme stúpame k dreveným dverám a za nimi sa ocitneme priamo na streche nad našou izbou, nad terasou, na ktorej nám padla sánka dolu pred minútkou. Wow, tak toto je absolútne úžasné, odtiaľto budeme ráno sledovať východ slnka. Vraciame sa k autám a jediné, na čo sa zmôžeme je informácia, že baby, toto musíte vidieť, tu proste ostávame. Berieme batožinu a ideme sa ubytovať. Rovnako ako pred chvíľkou ja s Robinom, tak aj Roman, Braňo a Marián nadšene pobehujú najskôr po terase pred izbou a potom po terasách nad izbami a zhlboka vdychujú chladnúci večerný saharský vzduch. Je tri štvrte na šesť, slnko o chvíľu zapadne, večeru nám pripravia až tak zhruba o hodinku, poďme sa ešte pozrieť von do piesočných dún.

mini-mo78 mini-mo79 mini-mo80 mini-mo81 mini-mo82 mini-mo83 mini-mo84 mini-mo85

Chalanom nie je treba viac navrhovať. Cez átrium sa vraciame k centrálnemu nádvoriu, ktoré je osvetlené tlmeným svetlom a okolo bazéna striekajú tenkými prúdikmi vody fontánky. Asi už nabehla elektrina, to znamená, že asi bude aj tá večera.  Chalani sa tešia, že si vyskúšajú jazdu v piesku, v podstate sa na toto tešia od začiatku a je mi jasné, že o chvíľu im bude zmes endorfínov a adrenalínu striekať aj z uší. Prvé ponorenie kolies do malej duny naviateho piesku je také trošku rozpačité, ako keď človek ochutnáva horúcu polievku a bojí sa vložiť si celú lyžicu do úst, aby si nepopálil jazyk. Aj chalani len tak trošku vybehnú na najnižší pieskový kopček len tak z kraja, zadné kolesá ešte na tvrdšom podklade, že keby čosi. No dobre, asi treba pozatvárať všetko čo sa dá – v prvom rade okná, potom náhon na všetky štyri, a keďže na štandardnom Pajere sa toho viac ponastavovať ani nedá, ideme na to. Roman sa s autom otočí, kúsok sa vráti, aby si spravil priestor pre rozbeh a už ho nezastaví ani moja otázka, či si je fakt istý. Dynamicky vyletí asi na 5 metrovú dunu pred nami, stočí volant prudko doľava a urobí manéver zákrutou dolu asi tak, ako to videl u jedného profesionálneho desertového drivera v Dubajskej púšti. No môj pekný, tak tuto mi zastav, ja si vystúpim, kým mi od strachu cvrkne a budem to radšej fotiť. Roman pochopil, že ak si chce toto piesočné bláznenie užiť, bude lepšie, keď poslúchne a Robino v minúte pochopil, že je to jedinečná šanca vystúpiť z auta a nemusieť nič vysvetľovať. Braňo s Mariánom sú už za horizontom prvej duny a Roman nechce ostať pozadu, dupne na plyn a stráca sa v spŕške zrniek piesku. Ja a Robino fotíme, kým nám to svetlo dovolí, a chalani čmárajú po piesku chaotické čiary kolesami áut. Akoby sa z piesku vynoril, zrazu k nám kráča nejaký muž tlačiaci bicykel. Bicykel? V púšti? To je ako ťava na islandskom ľadovci. Muž v rifliach, kockovanej košeli a s hlavou zahalenou v čierno oranžovej šatke ide priamo k nám. Chvíľu sa na seba usmievame, a potom sa mi prihovorí lámanou angličtinou. Vysvetľuje mi, že žije tu, v púšti, kúsok od Alžírska a život je tu veľmi ťažký, pretože je tu veľmi málo práce a turisti sem tiež chodia len pár mesiacov v roku, pretože v lete je tu príliš horúco a v zime tu zas nie je veľmi teplo. Ťažko odhadnúť, koľko môže mať rokov. Podľa postavy, držania tela a podľa svetla v očiach by som odhadovala, že môže mať tak okolo tridsať, ale tvár má prerývanú hlbokými vráskami. Možno je to dôsledok pôsobenia drsnej klímy, a možno má štyridsť rokov a ja proste neviem odhadovať vek.

mini-mo86 mini-mo87 mini-mo88 mini-mo89

Mladý muž položí bicykel, kľakne si do piesku a z tašky, ktorú má prevesenú krížom cez plece začne vykladať rôzne predmety. Sú to výrobky z lešteného mramoru, malá misky, mydelničky, ťavičky, a iné a vysvetľuje mi, že je to všetko ručne vyrábané a keby sme si niečo kúpili, veľmi by sme mu pomohli. Mištičky s motívmi fosílií nie sú škaredé, ale aj tak si myslím, že sú to továrensky vyrábané výrobky, sú príliš dokonalo hladké a jednoliato lesklé na to, aby to bol ručný výrobok. No dobre, niečo si vyberiem, aj tak potrebujem nejakú vec na odkladanie drobných šperkov, ktoré nosievam, ale teraz budeš musieť počkať, lebo tuším práve Braňo zapadol a musím to ísť fotiť, keď už som to ich bláznenie posledných desať minút nesledovala. Strieborné Pajero má kolieska celkom slušne zahrabané v piesku a čím viac sa snaží nimi otáčať, tým hlbšie sa zabárajú. To nemá význam, skúsime to vytlačiť. Opäť akoby sa z piesku vynorili blížia sa k nám ďalší dvaja muži v tradičnom berberskom oblečení a keď nás vidia, ako sa snažíme tískať, ochotne priložia ruku k zadku Pajera. Ani štyrom chlapom sa ale nepodarí rozhúpať dve tony zaborené v piesku dostatočne dynamicky na to, aby sa Braňo dokázal pohnúť ďalej. No nič, bude lepšie, keď ťa Roman skúsi potiahnuť. Ešte, že sa Braňovi pri prejazde nejakou malou rybárskou dedinou podarilo kúpiť v jednom rybárskom obchode kus lana, keďže ťažné lano zjavne k základnej výbave vozidla v tejto krajine nepatrí. Prvý pokus nevyzerá veľmi pozitívne. Chalani natiahli medzi autami lano len tak jednoducho jeden koniec na jedno auto, druhy koniec na druhé. Po dvoch zhupnutiach ale lano bez varovania prasklo a môžeme byť radi, že niekomu nešvihlo po lýtku. Chalani majú našťastie niekoľkoročné skúsenosti z offroadovania a teda aj rôznych spôsobov vyprosťovania a ťahania, takže neprepadajú panike, berú dlhší zvyšok lana a ide sa ešte raz. Tento krát ale lano natiahnu na dvakrát, čiže jeden koniec na jedno auto, do ťahacieho oka na druhom aute a zase naspäť k tomu prvému, čím sa vraj zdvojnásobí pevnosť lana. No ja neviem, ste si istí? Jeden z berberov sa snaží holými rukami odhrabávať piesok spod kolies. Počuj ujo, poď sem na bok, lebo ti prejdú po rukách. Roman ťahá a Braňo sa snaží jemne pridávať, lebo lano zlovestne vŕzga a ja už vidím, ako zase praská a ako tu to auto budeme musieť nechať na večné veky alebo budeme musieť čajovými lyžičkami prehádzať polovicu duny, aby sme ho vyslobodili zo zajatia piesku, ale zrazu sa obe autá pohnú a všetci skáču od radosti.

mini-mo90 mini-mo91 mini-mo92 mini-mo93 mini-mo94 mini-mo95 mini-mo96 mini-mo97

Človek by čakal, že sa chlapci poučili a že budú radi, že sú autá zase v pohybe a odstavia ich niekde mimo piesku, ale opak je pravdou. Ani sa nestihnem nadýchnuť a už zase miznú za dunou a ďalej sa bláznia. Nuž, ako chcete, ale komu neni rady, tomu neni pomoci. S robinom sa vraciame k mramorovým lešteným predmetom vyloženým v piesku. Jeden zo starších berbersky oblečených mužov stiahne Robina k sebe a tiež začne na piesok vykladať podobné misky a leštené kamenné výrobky. Obaja spravíme nejaké drobné nákupy a možno to nie je za najlepšie ceny, ale čo to sme zjednali a aspoň budeme mať malé trvanlivé suveníry.
Zapadá slnko, púštny piesok mení farbu z oranžovej na béžovú a aj vzduch sa začína citeľne ochladzovať. V diaľke vidíme niekoľko tiav s turistami na chrbtoch, ako sa vracajú z tripu. Jeden z berberov opodiaľ kľačí na kolenách a hlavu skláňa k zemi. Modlí sa večernú modlitbu pri západe slnka.
Svetla rýchlo ubúda, ani fotiť už sa nedá a pomaly by sme možno mohli ísť aj na tú večeru, čo vy na to? Šoféri sú už tiež pomerne vybláznení, ale Braňo dá ešte jeden pokus na podhustených pneumatikách. Vraj sa tak jazdí lepšie, ale po tme už to asi nemá veľmi význam. Na parkovisku pred hotelom si z kufra nášho auta potrebujem vybrať ešte jednu tašku, takže Roman mi otvorí dvere do kufra, ale keď sa ho potom snažím zabuchnúť, akosi to nechce ísť. Skúšam ešte raz a zase tam niečo zavadzia. Skúša aj Roman a zisťuje, že pri nadskakovaní na dunách sa asi niekde niečo pohlo, posunulo a pokrivilo a teraz je ľavá časť zadného nárazníka nejaká vysunutá a bráni zadným dverám aby sa zavreli. No super, stálo vám toto za to? Som zvedavá, akú škodu nám za toto v požičovni vyčíslia. To sme si pomohli. Roman ale nezdieľa moje podráždenie, jednoducho vylezie na zadný nárazník a niekoľkokrát po ňom poskacká. No super, tak ešte ho aj úplne urvi, už len to nám chýba. Lenže potom skúsi zadné dvere zabuchnúť a čuduj sa svete, zaklapnú absolútne bez problémov. Musím uznať, že fyzické násilie sem tam nejaký ten problém vyrieši.

mini-mo98 mini-mo99 mini-mo100

Zo dva zdravotné u Braňa a Mariána na izbe ideme na večeru. Centrálne nádvorie s bazénom je osvetlené tlmenými svetlami. Niekoľko ubytovaných turistiek posedáva na krivoľakých drevených stoličkách. Jedno z driev zbúchané kreslo vyzerá mimoriadne vtipne, tam si idem sadnúť a niekto ma odfoťte. Keď sa ale na to kreslo pozerám z tohto uhla, veď to vyzerá ako koza na gynde. Veď aha, tieto opierky sú úplne ako robené na to, aby som si tam vyložila doširoka rozkročené nohy, aha a aa aaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaa. V sekunde som prekotená na chrbte a môžem byť rada, že ani ja ani to divotvorné kreslo sme neutrpeli žiadnu fyzickú ujmu, ale ak sa budete ešte chvíľu rehotať, tak k nejakej ujme prídete vy  No dobre, ale už fakt stačí, som rada, že ani vám ani tým turistkám tam opodiaľ necvrklo a ani nikomu žilka od smiechu nepraskla a ja sa idem ticho hanbiť dovnútra.
V jedálni to už krásne vonia, uchytíme si jeden stôl so sedením na laviciach s veľkými vankúšmi za chrbtom na jednej strane a s veľkými taburetkami na druhej strane a čakáme, čo sa bude nosiť. Tajming najlepší nemajú, takmer trištvrte hodinu nás nechajú sedieť len tak pri minerálke, ale asi to bude aj kvôli tomu výpadku elektriny podvečer. Keď už sme sa takmer presvedčili, že hlad je len prezlečený smäd, pristane na našom stole tanier so zeleninou a veľký tajinový hrniec. Keď mladý muž, ktorý nás obsluhuje, zodvihne klobúčik hrnca a odkryje jeho obsah, všetkým sa nám spustia slinky ako Pavlovovým psom.

mini-mo101 mini-mo102 mini-mo103 mini-mo104

Chlapi, toto nepotrebuje žiaden úvod, poďme rovno na jadro a záver. Rovnako dobre ako to vonia, tak to aj chutí a mne je jasné, že tento trip sa určite podpíše na mojej váhe, ale to teraz nie je podstatné. Teraz je podstatné, aby sa mi ušlo zo všetkého a ešte by som si aj tento kúsok chlebíka chcela namočiť do výpeku, čo ostal v tajine a úplne najlepšie by bolo, keby sa mi na chlebík podarilo odrypnúť trošku tej pripečenej cibuľky, pretože aj tá je strašne dobrá. Napriek tomu, že bedeker o Maroku niekoľkokrát prízvukoval, že si nemáme oblizovať prsty, nedbáme na toto odporúčanie a vychutnávame si aj posledné molekuly chuti. Keď už si myslíme, že sa do nás nezmestí už ani zrnko ryže, pricupitá chalanisko s tanierom melónov a pomarančov. Nijeeeeeee, to kam dáme? Bojujeme do posledných síl a na tanieri po nás ostanú iba šupky z melóna. Baby, ja užnevládzem ani dýchať. Ráno to vraj svitá o štvrť na šesť, východ slnka nad obrovskými piesočnými dunami si určite nechceme nechať ujsť, takže ráno budeme vstávať zavčasu a vidíme sa na streche, ok?
Na izbe ešte Roman s Robinom riešia deložovanie nejakého nadmerne prerasteného hmyzáka, ale viete čo? Ja som taká unavená a taká prejedená, že mne už asi ani ten chrobák nevadí. Zavriem oči a nevidím ho. A aj tak je pri Robinovej posteli, tak si s ním robte, čo chcete. Ešte by sme mal nastaviť budík, aby sme nezaspali východ slnka. Ako to vlastne treba nastaviť, ak nemám na telefóne posunutý čas na tunajšie časové pásmo? Keď tu je o hodinu menej ako u nás tak keď chceme vstávať o piatej tunajšieho času tak ten budík mám dať na štvrtú, či na šiestu podľa nášho času? No dobre, tak ma nepočúvajte a babrite sa tam s tým entomologickým exemplárom, ja tu niečo nastavím a uvidíme, kedy to zazvoní.

mini-mo105 mini-mo106 mini-mo107

 

Pokračovanie nabudúce…