mini-mk15AUTORKA / FOTO: Janka Thunderka Hromníková

Mali ste mi včera venovať trochu pozornosti, keď som sa pýtala, nemusel nám teraz zvoniť budík o štvrtej, namiesto o piatej.  Ale kľudne ešte spite, ja si aspoň stihnem dať rannú sprchu a umyť vlasy. Slnko by malo vychádzať o štvrť na šesť, ale vonku už je také pološero, že máme pocit akoby už malo každú chvíľu svitať a my by sme ten moment veľmi neradi prepásli. Je pár minút po pol piatej, idem ťuknúť Mariánovi a Braňovi na izbu, lebo ak ešte nevstali, tak je najvyšší čas. Ráno na strešnej terase je podstatne chladnejšie, než sme predpokladali. Len tak v tričku s krátkym rukávom je to takmer nevydržateľné, idem nám zobrať niečo teplejšie na seba. V diaľke na hrane jednej duny je vidieť skupinku ľudí, ktorí si dali tú námahu, že si takto skoro ráno pešo vyšliapli kus cesty po piesku, aby si našli romantické miesto na sledovanie východu slnka. Obloha nad dunou sa začína sfarbovať rôznymi odtieňmi červenej, a my si až teraz uvedomujeme, že ranné zore sa vlastne len na niektorých miestach predierajú cez sivé mraky. Tak obloha priamo nad nami je azúrovo modrá bez jediného obláčika a presne nad dunou je čo? Fantociho mrak? Asi bude pravda, že slnko dnes vyjde až o štvrť na šesť a mne sa tu nechce len tak stáť na tejto streche, je tu fakt chladno a asi bude lepšie trošku sa hýbať. Kým sa slniečku uráči vykotúľať sa na oblohu, zbehneme ešte dole a cez terasu za izbou priamo do piesku a trošku sa poprechádzame. Za hotelom je postavených zopár beduínskych stanov tvoriacich beduínsky kemp. Keby sme mali záujem, asi by sme boli mohli spať aj takto „naprírodno“ ale pravdu povediac sme radi, že sme spali v mäkkých posteliach pod paplónikmi, pretože ak je ráno takto chladno, v noci musela byť teplota ešte nižšie.

mini-mk1 mini-mk2 mini-mk3 mini-mk4 mini-mk5 mini-mk6

Slniečko sa s námahou prediera cez mraky a ukazuje aspoň náznaky toho, na čo sme sa tešili. Piesok na dune, ktorá miestami dosahuje výšku až 150 metrov, v slnečných lúčoch postupne mení farbu od nočnej sivej, cez bledo béžovú až po čoraz sýtejšie odtiene oranžovej na vrcholčekoch dún, do ktorých sa už slnku predierajúcemu sa cez trhlinky v mrakoch podarilo oprieť. Miestami má piesok farbu horúcej pahreby, a človek by mohol mať dojem, že by tam len nachvíľu stačilo vopchať zopár v alobale zabalených zemiakov a o pár minút by boli hotové. Ako keby sa so svitajúcim slnkom niekde vo vnútri duny prebúdzal nejaký energetický zdroj a snažil sa preniknúť na povrch. Ticho vnímame chvíle absolútneho pokoja, čas sa zastavil a jediné, čo sa mení je dĺžka tieňov. Na nízkej piesočnej dune kúsok za hotelom je v piesku postavený stolík a okolo neho kovové stoličky. Absolútne transcendentálny obraz. Taký kľud a pokoj, aký vyžaruje z tohto obrazu človeka donúti zamyslieť sa nad tým, kam sa stále ponáhľame. Tu by som chcela sedieť možno aj tri dni, len tak držať v jednej ruke šálku čaju, v druhej ruke knihu a zabudnúť na celý svet okolo. Zo zamyslenia ma vytrhne škvŕkanie v bruchu. Je fakt, že čím viac sa človek naje na večeru, tým viac je ráno hladný. Raňajky v hotelovej jedálni podávajú už od pol šiestej, čas prispôsobili všetkým, ktorí ráno vstávajú zavčasu, aby si pozreli východ slnka nad Erg Chebbi. Nuž, poďme teda pozrieť, na čom si dnes ráno pochutíme. Uvedomujete si, že toto sú asi naše posledné raňajky v Maroku? Odlietame zajtra ráno ale náš odlet je veľmi skoro ráno, takže ak stihnemeešte doraziť do hotela v Casablanke a stráviť tam dnešnú noc, raňajky nám istotne nedajú. Kým sa chalani dotlačia koláčikmi a kým mi vychladne ranná káva, idem ešte nachvíľu preskúmať okolie hotela. Vykĺznem z jedálne cez veľké železné dvere za hotel, kde na podstienku na lavici s vankúšmi za chrbtom posedáva skupinka asi Európaniek, ktoré si sem prišli užiť pár voľných dní. Podľa toho, že pred ich izbami boli povykladané motorkárske čižmy sme usúdili, že sú to asi pekné divošky, keď majú odvahu preháňať sa po púšti na endurách. Teraz ale vyzerajú veľmi pokojne, veď kam by sa v tomto nádhernom svitaní naháňali.
Kúsok od hotela je ohrada so zvieratami. Ovečky polihujú a celý úsvit a aj moja prítomnosť sú im srdečne ukradnuté. Jediné stvorenie, ktoré mi venuje pozornosť je veľká ťava, ktorá mi názorne predvádza čaro ťavieho úsmevu. Smiešne špúli pyštek do slnka a je mi jasné, že keby tu bol Roman, tak by sa smial, že presne takto vyzerám aj ja, keď otŕčam tvár do slnka a snažím sa chytiť nejaké opálenie. Mlč a nesmej sa!

mini-mk7 mini-mk8 mini-mk9 mini-mk10 mini-mk11 mini-mk12 mini-mk13 mini-mk14

Nekonečná škoda, že tu nemôžeme stráviť viac času. Dnes by sme ešte veľmi radi stihli obzrieť Fez a ten je zhruba sedem hodín jazdy odtiaľto, takže máme čo robiť. Ale priatelia, sem sa raz vrátime. Balíme batožinu a keďže sa nám nechce vláčiť sa s batohmi cez všetky chodby až k parkovisku, šoféri Roman a Braňo veľmi ochotne privezú autá až k spodnej terase pri našej izbe a cestou si len tak mimochodom ešte dajú zopár zákrut po piesku, aby si ešte užili jazdenie v tomto type terénu. Konštatujú, že na to, aby sa človek naučil jazdiť v piesku by potrebovali aspoň niekoľko dní, lano na ťahanie a možnosť sfukovať a zase prifúknuť pneumatiky. Lenže nemáme tu ani poriadne lano a ani jeden kompresor a bohvie kde sa nachádza najbližší, nebudú to teda radšej so sfukovaním a pokusmi o jazdenie preháňať. Pozrite, slnku už sa konečne podarilo prebiť sa cez mračnovú bariéru a vyhuplo sa na čistú modrú oblohu. Na tento pohľad sme síce čakali o hodinu skôr ale nevadí, aj teraz je to krásne. Hrany nafúkaného piesku vrhajú tiene a vytvárajú rôzne obrazce od obyčajných vlnoviek až takmer po náznaky srdiečka. Erg Chebbi vyzerá ako oranžová kopa hustej šľahačky, len si treba trochu nabrať na prst a obliznúť. No nič, koniec romantiky, treba naložiť batožinu do áut, ešte posledný pohľad, posledné fotky, ideme zaplatiť na recepciu a ide sa smer Fez. Kolesá áut sa ticho valia cestou v piesku a my sa snažíme nájsť miesto, kde sa vieme napojiť na asfaltku, po ktorej sme včera prišli. Široko ďaleko okrem našich dvoch áut nie je ani živáčika, len kúsok pred nami sa s piesočnou cestou pasuje cyklista. Pozeráme, či to nie je ten mladý obchodník zo včera, ale je to úplne iný bicykel a aj úplne iný človek na ňom. Keď si uvedomíme, ako ťažko sa v piesku odvaľujú kolesá našich áut, nevieme si ani predstaviť, ako sa musí tento človiečik narobiť, aby sa dostal do roboty.
V Risanni je dnes ráno rušno, v uliciach je kopa mladých ľudí, takto o siedmej ráno to budú študenti kráčajúci do školy. Mesto opúšťame rovnakou ružovo zelenou murovanou bránou, ktorou sme včera do mesta vošli a po ceste N13 smerujeme na Erfoud, Errachidiu a Fez. Erfoud je červené mestečko s množstvom datľových paliem, ktoré sú hlavným zdrojom obživy v tejto oblasti. V tomto oázovom meste, ktoré je často nazývané aj Brána Sahary, sa aj vďaka jeho blízkosti k turisticky exponovanej Erg Chebbi rozvinula turistická infraštruktúra, hlavne pomerne dosť hotelov, viaceré z nich vidieť aj takto popri hlavnej ceste.

mini-mk15 mini-mk16 mini-mk17 mini-mk18 mini-mk19 mini-mk20 mini-mk21

Palmové háje lemujú cestu takmer až po rušné mesto Errachidia.Kým moju pozornosť pútajú ľudia v uliciach, chalani si popásajú oči na masívne vyzerajúcich vojenských vozidlách odstavených popri ceste aj s niekoľkými vojakmi tváriacimi sa veľmi dôležito. Niet divu, veď podľa dostupných informácií by sa tu mala nachádzať aj vojenská základňa. Vojaci sa netvária príliš foto friendly, ale aj tak si jednu fotku spravím, snáď po nás nehodia cvičný ročný granát. Nehodili, takže si uháňame ďalej. Cesta stúpa do kopcov Vysokého Atlasu okolo vodnej nádrže, ktorá v objatí červených kopcov hádže všetky odtiene tyrkysovej. Uprostred vyprahnutých kopcov bez akéhokoľvek náznaku vegetácie vyzerá táto vodná priehrada ako keby ju tu niekto omylom odložil. Cesta sa kľukatí do kopcov a podľa mapy by sme tu niekde mali prechádzať Tunelom Legionárov, ktorý je známy aj ako tunel de Foum-Zabel. Tento tunel vraj vybudovali francúzski legionári niekedy v dvadsiatych rokoch minulého storočia, aby sa zjednodušil presun vojenských kolón do tejto oblasti. Keby som vedela, že je to vraj jediný tunel v Maroku, tak by mi bolo jasné že tá asi sto metrová diera vysekaná do skaly je ten tunel, ktorý sme tak hľadali. Ale keďže som sa túto informáciu dočítala až dlho po našom návrate z Maroka, tak sme týmto slávnym tunelom prefrčali len tak bez špeciálneho povšimnutia a že to bol ten tunel, ktorý to mal byť sme zistili len podľa toho, že sme najbližších 100 kilometrov na žiaden iný tunel nenaďabili. A to kvôli takémuto kúsku sa tým Francúzom oplatilo kladivkami mlátiť do červenej skaly? A to nemali jednoduchšie odpáliť to dynamitom celé preč a spraviť cestu na boku svahu? Kedy bol vlastne objavený dynamit?
Cesta na druhej strane tunela sa kľukatí náhornou plošinou a okrem klesajúcej teploty našu pozornosť upúta aj kolóna renaultov pätiek, ktoré sú tu zjavne na päťkovej expedícii, pretože ak ich oproti nám neprešlo aspoň dvadsať, tak ani jeden. Roztomilé tieto malinké autíčka a ešte aj všelijako pomaľované. Celkom nás pobavili. Sme na ceste už niekoľko hodín, dobre by padla zastávka na kávičku. Za mestom Midelt zastavíme vo veľkej reštaurácii pri ceste. Obrovská hala reštaurácie naznačuje, že sa tu otočí veľa návštevníkov a krištáľový luster nad širokým schodiskom evokuje pocit určitej úrovne luxusu, ale hnusnejšiu kávu som v živote nikdy nikde nepila a to je moja latka tolerancie nastavená pomerne vysoko. Fuj, tak toto fakt nevypijem, to sa nedá ani keď to človek osladí tromi kockami cukru. Veď to je ako keby tam naliali saponát alebo nejaké hnusné preháňadlo. Sme radi, že sme sa neodhodlali objednať si aj niečo na jedenie. Robino ale pociťuje potrebu niečo zjesť, a keďže sa mu nechce ťahať domov tie dve konzervy, čo si priniesol v rámci balíčka prežitia, otvára jednu z nich a úplne bez hanby sa tlačí šošovicou s bravčovou klobáskou takto uprostred muslimského sveta. Vieš čo? Tak ak mi dáš za lyžičku, tak nikomu nepoviem, k akej zvrhlosti si sa tu uchýlil, ok? Konzervová strava aj keď studená je lahôdkou v porovnaní s chuťou kávy, ktorú nedokážem dostať z chuťových pohárikov.
Pri meste Azrou odbočujeme z cesty N13 na cestu N8 smer Ifrane. Toto mesto je jedným z najvýznamnejších marockých lyžiarskych stredísk, akokoľvek čudne to znie. V zimných mesiacoch sa teší bohatej nádielke snehu a chodí sem vraj pomerne veľa Európanov a marocká elita. Celkovo toto mesto vyzerá úplne inak ako všetky ostatné mestá, ktoré sme tu videli. Architektúra je absolútne nemarocká, vyzerá to tu skôr ako švajčiarske horské mesto. Po snehu takto na konci apríla nie je ani stopy, ale teplota tu dnes klesla až na osem stupňov. Afrika? Aj okolitá príroda a celkovo lesy vyzerajú úplne ináč ako to, čo sme v Maroku videli doteraz. Pravdu povediac, tie zmiešané lesy tu vyzerajú úplne ako u nás, akurát namiesto zajacov a srniek tu pomedzi stromy pobehujú opice.

mini-mk22 mini-mk23 mini-mk24 mini-mk25 mini-mk26 mini-mk27 mini-mk28

Do Fésu prichádzame z juhu a je načase pozrieť sa do navigácie, kam presne vlastne v tomto treťom najväčšom marockom meste chceme ísť. Kým Roman ťuká do navigácie názov ulice, ktorú mu ja diktujem z knižného guidebooku, pristaví sa pri nás človiečik na mopede. Samozrejme, že nám ide ponúkať nejaké svoje služby, tak len znudene stiahnem okno a nechám ho, nech sa vykecá. No of course, že chceme ísť do centra mesta popozerať si medinu a aké zvláštne, že by nám hneď vedel zabezpečiť sprievodcu. Našu pozornosť si ale získa, keď tvrdí, že certifikovaný sprievodca, ktorého nám ponúka, čiste náhodou jeho brat, si za svoje služby pýta veľmi rozumnú sumu, niečo okolo 15 eur a bude sa nám za to venovať, povodí nás po medine a poukazuje nám všetky zaujímavosti. No, mám síce náčrt mediny v tomto mojom bedekeri, ale ak ten človek naozaj stojí len 15 eur, tak si ho vezmime, je to za hubičku a bude to asi lepšie ako orientovať sa podľa tejto skromnej mapky. Chlapíkovi na mopede teda odsúhlasíme jeho návrh a on už veselo telefonuje bratovi a nám naznačuje, aby sme no nasledovali. Na príjazdovke v smere k centru mesta k nám do auta nasadá náš sprievodca Mohamed, milý, príjemný, zhovorčivý, vtipný asi päťdesiatnik. Od prvého momentu sa ujme svojej úlohy sprievodcu a začne na nás sypať informácie o Fése. Je to tretie najväčšie mesto Maroka s populáciou viac ako milión obyvateľov. V dnešnej dobe sa Fés rozvíja už ako moderná kozmopolitná metropola, ale stará medina je akoby samostatný svet. Najstaršia časť mesta – Fés el Bali – bola založená v roku 809 a stovky rokov bolo mesto sídlom kráľovskej rodiny. Fatima al Fihri, dcéra bohatého obchodníka z tuniského Kairouanu, ktorý ako mnohí kairouanci ušiel z Tuniska pred vtedajším útlakom a usadil sa vo Fese, sľúbila, že celé svoje dedičstvo venuje na vybudovanie nádhernej mešity pre svoju komunitu. Odtiaľ pochádza názov mešity a univerzity, ktorá pri nej vznikla – Karaouine. Pri mešite vznikla aj islamská škola madrasa, ktorá sa stala vedúcim duchovným a vzdelávacím centrom nie len Fésu ale celého muslimského sveta. Dnes je táto univerzita označovaná za najstaršiu nepretržite fungujúcu vzdelávaciu inštitúciu vo svete. Okolo mešity a univerzity sa rozvinulo staré mesto, ktoré je dnes považované za najväčšiu stredovekú medinu na svete a zároveň najväčšiu mestskú oblasť bez áut, pretože uličky mediny sú také úzke, že sa tam jednoducho žiadne auto nezmestí. Keďže na prehliadku mesta máme len dnešné popoludnie, bude najlepšie, ak zamierime priamo k medine. Nemáme chuť motať sa po nových častiach mesta okolo moderne vyzerajúcich stavieb po širokých upravených bulvároch, chceme sa nechať ovanúť historickým duchom stredoveku. Mohamed nás naviguje po širokej štvorprúdovke a vysvetľuje, že ideme smerom ku kráľovskému palácu, a v skutočnosti vlastne každú chvíľu by mal marocký kráľ svoj palác opúšťať a mal by sa autom presúvať do hlavného mesta Rabat. Tento týždeň si vraj robil cestu po krajine, navštívil viacero miest a vo Fése končí. Pri tejto informácii si spomíname na deň, keď sme prechádzali cez to vyzdobené a vyzametané mesto, kde akurát maľovali všetky čiary a prechody pre chodcov a vyzeralo to ako keď u nás má nejakým mestom prechádzať prezident. Nebol ten váš pán kráľ aj v meste Safi? Mohamed s úsmevom pritakáva, áno, Safi bolo jednou z jeho zastávok. No prosím, tak pán kráľ išiel podobnú trasu ako my? Ale tie horské cesty asi nedal. Mohamed nám vysvetľuje, že terajší kráľ je u marockého ľudu veľmi obľúbený, pretože sa správa ako obyčajný človek, neočakáva žiadne špeciálne zaobchádzanie, dokonca aj keď cestuje autom tak ako dnes, nevyžaduje sa úplné odstavenie dopravy, veď aha, aj my prechádzame touto cestou úplne bez problémov a pritom každú chvíľu by mala z kráľovského paláca tu neďaleko odchádzať limuzína s kráľom. A keď vyrazí, policajti vždy aktuálne odstavia len tú jednu križovatku, ktorou bude kráľov sprievod prechádzať, neodstavia polovicu mesta a aha, pozrite veď tam v protismere akurát v tej čiernej limuzíne s vlajočkami a so sprievodom, veď to práve okolo nás prechádza marocký kráľ! Nadšene hlásime druhej posádke, že sme práve mali tú česť s jeho veličenstvom, aj keď len takto vzdialene, ale predsa len sme vlastne teraz boli k marockému kráľovi bližšie ako kedy budeme napríklad k slovenskému prezidentovi. O pár sekúnd prechádzame okolo brány do kráľovského paláca, kde ešte stále stoja nastúpení a vyšponovaní sviatočne vyobliekaní vojaci a palácová stráž akoby zabudla dýchať.

mini-mk29 mini-mk30 mini-mk31 mini-mk32 mini-mk33 mini-mk34

Za bránou v hradbách odbočujeme doprava, Mohamed nás vedie k nejakému parkovisku, kde vraj za parkovanie nezaplatíme viac ako 5 dirhamov. Po našich skúsenostiach napríklad z Marakéša nám táto suma pripadá neuveriteľne nízka, ale tak uvidíme. Odbočujeme popri červenej ceduľke so žltým logom a nápisom McDonalds. Mohamed vtipkuje, že aha Americká ambasáda. Maročania vraj Mekáča ani ináč nevolajú.  Prechádzame po širokom bulvári, na ľavo na kopci je pevnosť Borj Nord, napravo v údolí a okolitých svahoch sa rozprestiera stará medina. Mohamed tvrdí, že zorientovať sa v starej medine je veľmi zložité, pretože sa skladá z viac ako 6000 uličiek, z ktorých mnohé nemajú ani meno a ak niektoré meno aj majú, tak rovnaké meno majú minimálne tri ďalšie uličky. Naviac vraj neexistuje žiadna navigácia pre toto miesto. Jediný, kto vraj má navigačný systém pre medinu Fésu je americká armáda, ale pre komerčné účely nikdy žiadna navigácia zverejnená nebola. No tak to som zvedavá, ako to tam bude vyzerať. Cesta začína klesať a za niekoľkými zákrutami nám Mohamed dáva inštrukcie, že máme zabočiť na malé parkovisko, kde síce stoja hlavne taxíky, ale za nimi je miesto aj pre netaxíkové parkovanie. Do mediny vchádzame cez jednu z troch hlavných brán, Bab al-Guissa, a hneď za ňou akoby sme sa ocitli skutočne v úplne inom svete. Vnárame sa do spleti uzučkých uličiek, ktoré sú lemované obchodíkmi s ovocím, potravinami, vajíčkami, korením, odevmi, za privretými dverami vidieť malé drevárske alebo tkáčske dielničky, každú chvíľu sa okolo nás prešmykne človek s kopou koží na pleci a zmizne za rohom v nejakej inej úzkej uličke. Chvíľku sa snažím robiť si v hlave tracklog, aby som sa v prípade potreby dokázala vrátiť tam, odkiaľ sme prišli, ale po desiatich minútach pochopím, že je to absolútne nemožné, pretože všetky uličky vyzerajú rovnako a keby sa niekto nebodaj chcel navigovať podľa hviezd, tak aj to je nemožné, pretože väčšina uličiek je prekrytá vlnitými plastmi alebo aspoň drevenými mriežkami. Mohamed nám vysvetľuje, že do mediny sa nedá dostať žiadnym motorovým vozidlom, veď teraz už vidíme, že tie uličky sú jednoducho pre akékoľvek auto prúzke, ale napriek tomu tu majú systém taxíkov. V medine využívajú dva typy taxíkov – little taxi a big taxi. Little taxi vidíte tu, somárik, využíva sa hlavne na prepravu tovarov, no a big taxi je napríklad tamto odstavený mul. Muly sa používajú aj na prepravu ľudí. Ako kráčame ďalej, Mohamed nám vysvetľuje, že v medine žije veľa mačiek, a ľudia sa o ne starajú, pretože tu ľudia veria, že mačky sú poslami anjelov, ale nežije tu jediný pes, pretože vraj prinášajú nešťastie. A hento je čo? Ukazujem na psíka sediaceho na dlažbe hneď vedľa mňa a Mohamed je v nefalšovanom pomykove a keďže asi na tento nevídaný jav nemá žiadne vysvetlenie, otočí sa a ideme uličkami ďalej.

mini-mk35 mini-mk36 mini-mk37 mini-mk38 mini-mk39 mini-mk40 mini-mk41

Mohamed nás vedie do nenápadných dverí, za ktorými sedí za jednoduchým dreveným stolíkom predajca vstupeniek a naznačuje nám, že tu máme zaplatiť 10 dirhamov vstupné a ísť sa pozrieť dnu. Tam dnu, kam máme ísť je madrasa al-Attarine. Vchádzame na jej nádvorie, ktoré človeka ohúri svojim zdobením. Štvorcové arkádové nádvorie je zdobené vraj jednou z najkrajších a najzložitejších mozaik zelij vo Féze (zelij je veľmi jemná a komplikovaná metóda obkladania povrchov malými geometricky tvarovanými dlaždičkami). Oblúky a stropné panely z cédrového dreva, ako aj štukovaná steny sú tak jemne vyrezávané a zdobené, že vyzerajú skôr ako jemná čipka, než ako tvrdý materiál, ktorý tu stojí už celé stáročia. Pokojná atmosféra je tu v absolútnom kontraste s pulzujúcim životom v uličkách za bránami tejto budovy. Oáza pokoja, kde sa čas zastavil. Keďže ako nemuslimov nás ani zaplatené vstupné neoprávňuje vstúpiť, vraciame sa do rušných úzkych uličiek a kráčame ďalej časťou, ktorá sa nazýva koreninový a parfumový trh. O pár uličiek ďalej v masívnej zdobenej bráne stojí starší muž. Jedno krídlo asi triapol metra vysokej brány je zavreté, druhé krídlo sa muž chystá zatvárať. Mohamed so starým mužom prehodí zopár slov a rýchlo nás nabáda, aby sme za bránu nakukli, pretože sa práve ide zavrieť, lebo budú prebiehať modlitby. To, kam práve nakúkame je slávna Karaouiyne univerzita. Ako madrasa, islamská škola, je asi prístupná iba mužom, a skutočne na jej nádvorí vidieť iba mladých mužov. Je neuveriteľné, aké je nádvorie, do ktorého sme mali možnosť nakuknúť veľké. V porovnaní s uzučkými uličkami, po ktorých sa tu ľudia prepletajú je to absolútne luxusný priestor. Na toto nádvorie, ktoré sa nachádza pri mešite, ktorá je súčasťou madrasy sa zmestí až 20 000 veriacich. Okolo mramorovej fontánky je na zemi vraj až viac ako 50 000 kúskov mozajky zelji, ktoré s usporiadané do jemných geometrických tvarov. Celkovo sú priestory mešity a madrasy pre nemuslimov neprístupné, musíme sa teda uspokojiť len s takýmto pohľadom cez bránu. Škoda, mohlo by to byť veľmi pekné.

mini-mk42 mini-mk43 mini-mk44 mini-mk45 mini-mk46 mini-mk47

Mohamed nás vedie cez maličké námestíčko do ďalšej úzkej uličky a ukazuje nám do jedných dverí, kam podľa neho máme vstúpiť. Trošku neistí vstupujeme do šera chodby za dverami, ale za ďalšími dverami sme v krásne osvetlených priestranných miestnostiach obložených kobercami odspodu až po strop. Vo vnútri nás víta telnatejší pánko, zjavne big boss, podáva nám všetkým ruky, oslovuje nás sister a brother a človek by mu takmer veril, že sa z našej návštevy úprimne teší. S Mohamedom sa priateľsky zvítajú a nám začína byť jasné, že sme sa práve stali súčasťou plánovanej návštevy tohto obchodu a že nás sem Mohamed nezaviedol len tak náhodou. Veľký šéf nás so širokým úsmevom vedie do vysokej prezentačnej miestnosti, kde čakajú ďalší dvaja muži, zjavne asistenti. Usadia nás na mäkké sedačky, na stole okamžite pristane podnos s pohárikmi s čajíkom, a hlasom sladším ako nápoj pred nami nám veľký šéf začne rozprávať o výrobe kobercov, o tom, ako sa nachádzame v podniku, ktorý je akoby štátom chránenou dielňou, všetky koberce sú ručne vyrábané a ceny sú pevne stanovené, dokonca nám ukazuje aj niečo ako cenník, kde sú farebne odlíšené jednotlivé cenové kategórie kobercov. Ak by nám niektorý z kobercov padol do oka, tak sú pripravení prijať platbu v dirhamoch, dolároch aj eurách, dokonca akceptujú aj kreditné karty, no a koberec nám do pár dní doručia prostredníctvom kuriérskej služby kdekoľvek na svete a menšie kusy nám vedia zbaliť aj aha do takéhoto úhľadného balíčka, ktorý nám doručia na letisko. Asistent nám so širokým úsmevom ukazuje, ako vyzerá taký úhľadný balíček s kobercom a my si uvedomujeme, že nám práve zobrali asi všetky základné argumenty, ktoré by sme mohli použiť, keby sme si nechceli nič kúpiť. Ani sa nenazdáme a pred nami sa rozbehne dobre nacvičená prezentácia kobercov rôznych farieb, vzorov a rozmerov, asistenti rozkladajú jeden koberec cez druhý a pred nami pomaličky rastie náhorná plošina z navrstvených kobercov. My sa pokojne necháme ohurovať rozprávaním o kvalite a ručnej práci, sem tam si koberec aj pohladkáme aby sme cítili jemnosť materiálu a ďalej si pokojne chlípeme sladučký marocký čajík. Keď má veľký šéf pocit, že už nám odprezentovali dosť, tlesne rukami, asistenti poodstúpia a on začne vysvetľovať. V arabčine máme takéto slovíčko na to, aby sme vyjadrili, že sa nám niečo nepáči a takéto slovíčko na to, že sa nám niečo páči. Teraz budú z navrstvených kobercov odoberať jeden po druhom, pri každom koberci, ktorý je pred nami povieme, či sa nám páči alebo nepáči. Ak sa nám nepáči, tak ho vezmú preč. Ak sa nám páči, dajú ho bokom a potom sa budeme jednať o cene. No moment, veď ešte pred chvíľou si hovoril, že ceny sú podľa toho tvojho vládou schváleného cenníka pevne stanovené, tak ako je to? Veľký šéf nás ešte preskúša, či sme si správne zapamätali slovíčka pre páči a nepáči, aby náhodou neprepočul prejav nášho nadšeného záujmu, a ide sa na to. Dvaja asistenti pristúpia ku kope kobercov a big boss sa pýta, čo si myslíme o tom koberci, ktorý je práve na najvrchnejšej vrstve. Chlipneme si čajíka a vykokceme slovíčko pre nepáči. Asistenti koberec bleskurýchle zrolujú a hodia bokom. Pred nami je ďalší koberec. Nepáči. Aj ten asistenti zrolujú. Nepáči. Zrolujú. Pri ďalšom koberci už začíname byť trochu nesvoji, pretože nám je jasné, že my tu žiaden biznis nespravíme a ak budú tie koberce odnášať takto po jednom, tak je to na ďalšiu polhodinu a to je už fakt len zabitý čas. Pri ďalšom Nepáči si už aj big boss začína nervóznejšie škriabať dlane a nám táto situácia začína byť trošku nepríjemná. Dohadujeme sa, že už by mu mal konečne niekto jasne povedať, že my sme sem neprišli nakupovať a že s týmto divadielkom môžeme hneď prestať. Ale ako mu to povedať tak, aby sa neurazil. Z kopy asistenti odoberú ešte dva koberce, keď sa big boss obráti priamo na Robina s otázkou, ktorý koberec by sa mu teda páčil. Robino sa chvíľu snaží nájsť správne slová a potom šéfovi vysvetlí, že keby mal vlastný dom, tak by sa mu možno nejaký z tých kobercov aj páčil, ale keďže nebýva vo vlastnom, tak nemá v pláne robiť nákupy tohto druhu. Big bossovi sa zúžia zreničky a snaží sa nájsť aspoň nejaký záujem o nákup u nás ostatných, ale pridávame sa k Robovmu názoru a ospravedlňujeme sa ale naozaj nebudeme nakupovať, ďakujeme za váš čas aj za čaj a dovidenia. Veľký šéf netají svoje sklamanie hraničiace so znechutením a pri našom odchode nám už nevenuje ani pohľad, nie to ešte úsmev a potrasenie rukou, len si s Mohamedom niečo tichu šušká. Krásna ukážka toho, ako keď nás majú za potenciálnych kupcov, tak sme brat a sestra ale keď nekúpime, tak sme menej ako tá mačka na ulici.

mini-mk48 mini-mk49 mini-mk50 mini-mk51 mini-mk52 mini-mk53 mini-mk54 mini-mk55

Bolo by dobré aj Mohamedovi vysvetliť, že my tu skutočne nemáme v úmysle robiť nákupy. Chceme vidieť len nejaké tie pamätihodnosti, samozrejme chceme ísť do koželužní a jediné, čo tu chceme kúpiť sú nejaké koreniny. Mohamed teda pochopí, že nemá význam vodiť nás po spriatelených predajniach, ktorých by mu istotne vyplatili províziu z každého nášho nákupu. V podstate až teraz sme pochopili, prečo je poplatok za služby sprievodcu ako takého nízky. Oni si tí sprievodcovia asi celkom slušne privyrobia na províziách. Veľkú radosť z nás náš sprievodca nemá a svoje rozčarovanie sa ani nesnaží skrývať. Široký úsmev mu z tváre zmizol a jeho rozprávanie je už len také suché a strohé. Smerujeme ku koželužniam a podľa zápachu vo vzduchu od nich asi nebudeme veľmi ďaleko. Pravdu povediac mám trošku obavy, či to nazretie d koželužní zvládnem, pretože všetci tvrdia, že to tam vraj neznesiteľne smrdí. Pre istotu mám v batohu aj takú tú malú mentolovú thajskú mastičku, aby sme si ju v prípade potreby mohli natrieť pod nos, ak by to bolo skutočne také neznesiteľné. Prepletáme sa uzučkými uličkami, v niektorých by bol aj problém, keby sme sa mali s niekým obísť a potom nám Mohamed naznačí, že máme vojsť do dverí a vyšliapať hore po schodoch. Na najvyššom poschodí vychádzame na prestrešenú terasu s výhľadom priamo na najstaršie koželužne na svete – koželužne Chouwara pod nami. Terasa je celá obložená koženým tovarom všakovakého druhu, kabelky, tašky, taburetky, ale to nás momentálne nezaujíma. Opierame sa o drevené zábradlie a pozeráme dole na veľké murované kade a mužov, ktorí tam dolu pracujú. Koželužne fungujú už po stáročia zjavne pomerne jednoduchým spôsobom. Pod slovom „jednoduchým“ mám ale na mysli, že by to človek darmo hľadal nejaké technické zariadenia a mechanizmy, chlapi tu pracujú tak, ako tu pracovali chlapi už pred niekoľkými stovkami rokov, vznik týchto koželužní sa vraj datuje do jedenásteho storočia. Inak práca v týchto koželužniach vonkoncom nevyzerá jednoducho a na môj vkus miestami asi aj dosť nebezpečne. Robotníci len tak v teniskách alebo gumených šľapkách alebo dokonca aj len tak naboso prechádzajú po hranách murovaných kadín a väčšinou len tak holými rukami manipulujú s kožami namočenými v rôznofarebných roztokoch. Keby si dali aspoň gumené rukavice, ale takto to musí byť predsa strašne škodlivé na pokožku. Veľké kade sú rozdelené do dvoch sekcií. V sekcii naľavo od nás je v kadiach len akýsi sivozeenkavobiely roztok, v ktorom sa kože vyčiňujú, aby zmäkli. Náš sprievodca na terase vysvetľuje, že to, v čom sa kože vyčiňujú je roztok z holubích exkrementov. Dokonca sa tu vraj každý týždeň koná burza holubích hovienok, ktoré ľudia v uliciach zbierajú a za kilo vedia utŕžiť aj dvadsať dolárov. Fuj, nechutné, ale asi výnosné. Po vyčinení sa kože preplachujú a potom sa namáčajú v kadiach v sekcii pred nami napravo, kde sa nachádzajú farebné roztoky rôznych farieb. Na farbenie sa vraj dodnes využívajú výťažky z rôznych bobúľ, korenín a iných prírodných zdrojov. Po zafarbení sa kože sušia na strechách a balkónoch v medine, preto pri prechádzkach úzkymi uličkami, ak človek zdvihne pohľad dohora, nie je žiadna zvláštnosť vidieť krížom krážom navešané kože ako schnú v prúdiacom suchom vzduchu. Kože, ktoré sa vo Fése farbia, aj sa tu spracovávajú na rôzne kožené výrobky, či už sú to tašky, alebo kabelky, až po jemná kožené bundy a kabáty, rukavice ale aj taburetky, vankúše, peňaženky a množstvo iných výrobkov. Obyvatelia mediny Fésu tvrdia, že moderné dejiny súce uznávajú Henryho Forda za prvého podnikateľa, ktorý zaviedol pásovú výrobu, ale Maročania mali tento spôsob výroby vraj zvládnutý o mnoho storočí skôr, pretože napríklad proces spracovania koží a následná výroba kožených výrobkov sú už p stáročia dokonalým príkladom pásovej výroby. Nech je to akokoľvek, nikto z nás by to nechcel stráviť ani dvojtýždňovú stáž, nie to tu ešte pracovať niekoľko rokov alebo celý život.

mini-mk56 mini-mk57 mini-mk58 mini-mk59 mini-mk60 mini-mk61 mini-mk62 mini-mk63

Predavač vidí, že už sme sa aj dosť nadýchali koželužňového odóru a aj sme si už porbili dostatočne veľa fotiek, takže sa snaží upútať našu pozornosť prezentáciou kožených výrobkov. Koža, z ktorej sú vyrábané, je veľmi kvalitná, čo nám dokazuje jednak tým, že po obliatí vodou kvapky vody okamžite stečú z kože preč ale napríklad ani priamy oheň kožu ani farbu nijakým spôsobom nepoškodia. Keďže sme sa nevrhli po žiadnej taške vystavenej na tomto najvyššom poschodí obchodu, vedie nás o poschodie nižšie, aby nám ukázal dámske bundy a kabátiky navešané v jednej veľkej miestnosti a pánske bundy a kabáty v druhej miestnosti. Robino si začne jednu bundu obzerať a obchodníkovi nie je treba viac. Chytí sa šance a už si Robina varí. Hneď ho navlečie do jednej bundy, potom do druhej, a treba uznať, že tá mu naozaj sedí, ale cena skoro 800 eur nám vyrazí dych. To si teda trošku prehnal, to je za takúto bundu strašne veľa. Obchodník vidí, že prestrelil, takže mení taktiku. Robina nabáda, aby mu povedal, koľko by bol za takú bundu ochotný dať a uvidí, čo by sa dalo robiť. Robino sa krúti a už by sa z bundy aj rád vyzliekol a skutočne nechce nakupovať, ale obchodník je neodbytný. O dobre, tak možno keby stála tak do tristo eur, tresne Robino len tak z voleja, ale aj tak ju nechce kupovať. Obchodník nám naznačuje, že máme počkať, on ide za šéfom a ide skúsiť vybaviť nejakú možno študentskú zľavu. Po chvíli prichádza spoza dverí kamuflovaných veľkým zrkadlom a šéf síce nie je veľmi nadšený ale tak teda súhlasí s tým, aby tú bundu predal aj za takúto cenu. Komplikovaná situácia, a pokiaľ nechceme dovoliť, aby bol Robino donútený ku kúpe, tam sú schody a švihajme dole. Obchodník z nami ešte čosi brble, ale nakoniec pochopí, že tento business mu nevyšiel a ide si nájsť iného kúpychtivého cudzinca.

mini-mk64 mini-mk65 mini-mk66

Mohamed, my sme už docela uchodený, zaveď nás ešte niekde, kde sa dá kúpiť korenie a nám by už z tejto exkurzie aj stačilo. Sprievodca nás vedie ďalšími uzučkými uličkami do koreninového obchodu, v ktorom nás hneď pri vchode privíta bacuľatá mladá žena. Obchodík vonia korením a arganovým olejom. Mladá žena nám odprezentuje niekoľko druhov korenia, necháva nás ovoniavať a my si to užívame. Robinovi sa konečne podarí kúpiť niekoľko gramové balenie pravého šafránu a obohatení o niekoľko balíčkov ďalších korenín spokojne odchádzame. Sem nachodení a už len z nohy na nhu sa vlečieme smerom k parkovisku, teda my netušíme, kam ideme, pretože nemáme ani šajnu o tom, kde sa nachádzame, ale Mohamed dostal inštrukcie dostať nás späť na parkovisko a zdá sa, že on presne vie, kadiaľ treba ísť. Naozaj netuším, podľa čoho sa orientuje, ale je vidieť, že tieto uličky pozná veľmi dobre. V jednej vysvietenej dielni s rôznymi látkami je v žltom svetle sliepňajúcej lampy postavený tkáčsky stav a pri ňom mladý muž, ktorý na ňom pracuje. Počkajte chvíľu, toto si chcem pozrieť. Vojdem dovnútra pekne naaranžovaného obchodíku plného turistov, pretlačím sa až ku tkáčovi a chvíľku ho sledujem. Chalani sa pretlačia za mnou a obdivne sa vyjadrujú, že ako to tomu mladému mužovi ide. Lenže moment, mne tu niečo nesedí, mladý muž sa síce tvári, že tu čosi robí, sem tam niečím aj buchne aby vytvoril ilúziu pracovného ruchu, ale podľa mňa mu tu niečo chýba, čo by mu malo v tej osnove pridávať jednotlivé riadky tej tkaniny, prípadne nejaký vzor. Ako sa to volá? Tuším člnok. To by mu malo behať z jednej strany stavu na druhú ale on to tu nemá a len tak naprázdnu tu s tým trieska a ani mu v tej tkanine nič nepribúda. Veď toto je len divadlo pre turistov, rovnako ako divadielko s ručne vyrábaným arganovým olejom. Mladý muž síce nerozumie našej reči ale zjavne si uvedomuje, že sme ho odhalili, pretože pri tom, ako chalanom vysvetľujem podstatu práce na tkáčskom stave tak aj gestikulujem a ukazujem a mladý muž vidí, že toto divadlo sme mu nezhltli. Začína byť očividne v pomykove a aj trochu nervózny, poďme radšej preč, kým nás vyhodí. Ako tak kráčame ďalej zákutiami úzkych uličiek, nakuknem do jedných pootvorených dverí, z ktorých taktiež počuť buchot tkáčskych stavov. Je to malá dielňa, slabo osvetlená, ktorá rozhodne nie je tak pekne upravená a zariadená ako ten obchodík opodiaľ a ani starší muži za tkáčskymi stavmi nie sú takí nastajlovaní ako ten mladý feši pred chvíľou, ale robotu robia skutočnú. Tieto ručné tkáčske stavy sú presne také, ako majú byť a majú aj ten člnok, ktorý mi na tom v obchode chýbal a vidíte, že mu to tam behá pomedzi jednotlivé nitky natiahnutej osnovy? A tkáč zakaždým buchne tou drevenou lištou, čím tú novú nitku prirazí k tomu, čo má už vyrobené a na druhej strane mu to pekne riadoček po riadočku pribúda. Tak páni, toto je poctivá ručná výroba. Chlapi sa pokojne nechajú pofotiť pri robote a na rozlúčku nám veselo zamávajú. Uchodení sa dovlečieme k autu na parkovisku. Mohmed sa ani zďaleka netvári tak nadšene ako keď si k nám pred zhruba tromi hodinkami sadal do auta, nespravili sme nákupy, nebudú provízie. Ale ešte raz sa nás zastane, keď pri platení parkovného dávame strážnikovi 5 dirhamov a strážnik si prekvapene pýta stovku. Mohamed sa nakloní do okna a čosi strážnikovi vysvetľuje a po chvíľke nás strážnik púšťa. Aha, takže keď sem príde miestny, tak je to za 5 dirhamov a keď sem príde turista, tak za 100. Chápeme. Mohamed mlčí, len si ťuká do mobilu, vezieme ho späť tam, kde k nám nasadol. Robo sa snaží ešte aspoň o ľahkú konverzáciu, ale je to už len také cez zuby, Mohamed nám dáva najavo, že sme ho v podstate pripravili o čas a peniaze. Na druhej strane, keď sa to tak vezme, takéto skupinky turistov, keď má dobrý deň, dokáže odsprevádzať aj tri – štyri a to vôbec nemá zlé, ak vezmeme do úvahy, že nám povedal, že priemerná mzda je tu tak okolo 350 eur mesačne. Aby nebol až taký nespokojný, dáva Robo Mohamedovi 20 eur namiesto dohodnutých 15 a pravdu povediac sme radi, že vystúpil, lebo atmosféra v aute sa už pomaly dala krájať.

mini-mk67 mini-mk68 mini-mk69 mini-mk70 mini-mk71 mini-mk72 mini-mk73 mini-mk74

Pôvodne sme mali v pláne, že ešte navštívime starobylé mesto Volubilis, ktoré je jednou z najlepšie zachovalých a najrozsiahlejších pamiatok z obdobia Rímskej ríše, ale pravdu povediac, máme toho na tento výlet už tak akosi akurát dosť. Je skoro päť hodín popoludní, potrebujeme sa ešte prepraviť do Casablancy, ktorá je 300 kilometrov odtiaľto, čo nám navigácia prepočítava na takmer štyri hodiny jazdy a pri pohľade na naše autá konštatujeme, že by bolo asi vhodné ich trochu niekde umyť, pretože je na nich nalepené asi všetko blato z Atlasu zabalené v saharskom piesku a ak ich takto vrátime, je vysoko pravdepodobné, že by nás autopožičovňa aj pokutovala. Cestou do Casablancy skúšame nájsť pri hlavnom ťahu nejakú autoumýváreň, ale ako na potvoru sú umývarky buď pokazené, alebo zrovna neumývajú. Necháme to teda na Casablancu. Lenže keď do mesta dorazíme niečo po ôsmej a prechádzame popri benzínkach, na ktorých majú boxy na umývanie áut, všade je tma a nikde už nikto nepracuje a nikde nevidíme nič, čo by vyzeralo ako samoobslužná wapka. Cestou k hotelu sa nám nepodarilo nájsť jedinú otvorenú umývárku alebo aspoň tečúcu hadicu, ktorú by sme mohli použiť, ideme sa teda len tak povoziť po meste, veď niekde musí byť niečo otvorené. Vozíme sa dobrú trištvrte hodinu ale všade nás odmávajú s tým, že najbližšie sa bude umývať až ráno. Lenže my ráno o šiestej odlietame, to už je neskoro. No nič, mládenci, tak to vyzerá, že tie autá asi budeme musieť poumývať vlhčenými utierkami, alebo ich vrátime takéto zababrané a uvidíme, čo nám v požičovni povedia. Už ma nebaví sa takto voziť, som hladná, poďme radšej niekde pohľadať nejakú reštauráciu, za celý deň sme toho veľa nezjedli a hladní predsa spať nepôjdeme. Ideme k hotelu a na recepcii hlásime, že už sme tu a sme strašne hladní. Hotelová reštaurácia podáva iba raňajky, ale slečna na recepcii nám dáva vizitku nejakej reštaurácie, ktorá vraj nie je ďaleko, je veľmi dobrá a je len o pár ulíc ďalej. Dáme ešte jeden pokus s autoumývárkou, či náhodou nevedia o nejakej ešte otvorenej, pretože v meste akoby už všetky boli zavreté, ale slečna len krčí ramenami. Chvíľku debatuje so starším pánom, zjavne hotelovým pikolíkom a potom nám oznámi, že tento starší pán by nám tie autá aj umyl priamo tu na parkovisku pred hotelom, za poplatok približne šesť eur za auto. Ok, ale musí to byť hotové najneskôr o štvrtej ráno, pretože náš let odlieta o 6:20 a my musíme najneskôr o štvrtej vyraziť na letisko. Všetko je dohodnuté. Ešte ideme pohľadať tú reštauráciu, lebo podaktorí z nás už od hladu takmer nevidia. Študujeme vizitku a obzeráme sa, ktorým smerom by sme mali vyraziť, aby sme tú reštauráciu našli, keď tu pozrieme pred seba a vidíme, že nejaká reštika je aj priamo cez ulicu oproti hotelu. Kašleme na vizitku, táto reštaurácia je bližšie, len prebehneme cez dva pruhy cesty, tak kam by sme chodili. V malej reštaurácii s červenými koženými stoličkami a čiernymi drevenými stolmi majú už asi krátko pred záverečnou, ale čašník je milý, usadí nás k stolu a ochotne donesie jedálne lístky. V televízii buráca nejaký futbalový zápas a možno to je dôvod, prečo nás čašník nevypoklonkoval, veď aj tak by asi domov nešiel, kým zápas neskončí a takto im aspoň spravíme ešte nejakú tržbu. Chvíľku listujeme v menu ale nebudeme to komplikovať, všetci si objednáme nejaké mäsko na špajli a hranolky, vodu a samozrejme čerstvú pomarančovú šťavu. Tak toto je naša posledná večera v Maroku a my si ju užijeme do posledného sústa. Naša cesta je takmer na konci a na nás padá únava zo zážitkov zo všetkých predchádzajúcich dní. Sme radi, že sme ostali v tejto reštaurácii, pretože na viac ako preplazenie sa krížom cez cestu späť do hotela a hore do našich izieb už ani nemáme silu. Starý pán sa našich áut ešte ani nechytil, nemali sme mu asi platiť vopred, čo ak nám tie autá neumyje? Ale čo už, buď to bude alebo nie, už s tým nič nespravíme. Nezabudnite si nastaviť budík, ráno musíme vyraziť na letisko najneskôr o štvrtej.

10.DEŇ

Ranný budík reže do mozgu ako žiletka. Nie je ešte ani pol štvrtej a my už musíme vyliezť z postele. Náš let odlieta 6:20 a ak máme byť na check ine dve hodiny pred odletom a na letisko to trvá takmer tri štvrte hodinu, tak skutočne nie je pomoci a musíme vyraziť pred štvrtou, aby sme ešte stihli vrátiť autá a prípadne ich ešte niekde olízať tými vlhčenými utierkami, ak to ten vetchý starec nestihol. Ale on to predsa len stihol. Nie že by autá pred hotelom žiarili čistotou, ale už nie sú také špinavé, ako sme ich tam večer odstavili. Vyzerajú presne tak, ako keď sa niekto snaží umývať auto mokrou handrou a jedným vedrom vody a to celé po tme, ale musí to stačiť.

Ulice Casablancy sú takto zavčasu ráno absolútne prázdne, len sem tam nám cestu skríži zásobovacia dodávka. Na letisko dorazíme presne podľa plánu, je niečo pred trištvrte na päť a zatiaľ tu nie je žiaden veľký frmol. Autopožičovňu otvárajú až o pol siedmej, odstavíme autá na ich parkovacích miestach a jednoducho podľa dohody vhodíme kľúče do schránky na dverách ich kancelárie. Pomaličky si tlačíme vozík s batožinou letiskom k check inu a je nám tak trošku smutno. Vedeli by sme tu vydržať ešte pár dní, ale na druhej strane aj sa celkom tešíme domov. Na pultíkoch pri odbavovacích prepáškach ľudia niečo vypisujú. Sú to podobné papieriky aké sme vypisovali pri príchode do Maroka, pri príchode to boli imigračné formuláre, a teraz je to asi nejaký papier aby nám dovolili odísť. Tak teda na záver ešte trochu administratívy. Okolo pultíkov sa obšmieta chlapík a veľmi ochotne cestujúcim tu požičia pero, tam poradí, čo treba do kolónky vypísať a potom si bez hanby za svoje „služby“ pýta bakšiš. No tak na to zabudni, ja si to pero kľudne vytiahnem aj zo spodku mojej tašky. Chvíľu škaredo zazerá, ale pochopí, že na nás nezarobí a ide sa podlizovať inde.

S vypísanými lístočkami sa ideme zaradiť do fronty pred pasovou kontrolou. Pred letiskom to vyzeralo ako keby na letisku ešte poriadne nikto nebol, ale to asi preto, že už všetci stoja v niekoľkých zástupoch tu. Pomaly sa posúvame a čas akosi letí. Strašne radi by sme si pred odletom dali ešte nejaké dobré presso, ale tu sa to tak vlečie, že budeme radi, ak si stihneme aspoň odskočiť. Chlap kontrolujúci pasy v našej fronte si užíva majestát svojej pozície a možnosti, ktoré mu jeho stolička prináša a pracuje najpomalšie ako sa dá. Odkontrolovanie jedného lístka a jedného pasu jednému cestujúcemu mu trvá snáď desať minút. Keď vidí, že už sme fakt nervózni, začne sa s človekom stojacim v rade pred nami pri okienku vykecávať ako s najlepším kamarátom, ktorého nevidel už sto rokov. Na tabuli s rozpisom letov už dávno svieti, že cestujúci do Paríža majú isť k svojmu gejtu a o pätnásť minút začne boarding. Prskáme ako balíček prskaviek omylom zapálený dva týždne pred Vianocami a začínam mať obavu, že minimálne Roman exploduje ako rímska svieca a na konci sa mu z uší vysypú konfety, pretože jeho peristaltika sa zjavne dohýbala až k bodu, kedy nie je cesty späť. Úradník značne si vedomý svojej pozície sa konečne sa rozhúpe k tomu, aby toho pred nami poslal preč a nám láskavo pokynul, aby sme po jednom pristupovali. V zaťatej sánke mi pomaly začne zase prúdiť krv a spolu s Romanom pristupujeme k okienku. Bez náhlenia oficier otvorí môj pas, pomaly vytiahne vyplnený formulár a obzerá ho z jednej aj z druhej strany ako keby takých nevidel dnes ráno už aspoň sto alebo ako keby práve ten môj mal byť niečím iný. Je presne taký istý ako ostatné, tak si ho začne pomaly čítať. Údaje vypísané vo formulári po jednotlivých znakoch porovnáva s údajmi uvedenými v mojom pase a aby sa uistil, že náhodou nedôjde k nejakému omylu, každé jedno písmenko vypísané mojou rukou obtiahol svojím perom a niektoré aj dvakrát. Romanovi pomaly vystupujú na čelo kropaje studeného potu a mne je jasné, že začína mať naponáhlo. Zatínam päste aby som oficierovi nevydrapila pas aj pečiatku z ruky a okrem odtlačky do pasu by som mu jednu pleštila razítkom aj medzi oči. Oficier sa poškrabká pod čapicou, nalistuje si v pase stránku, ktorá sa mu najviac páči, druhou rukou stred pasu niekoľkokrát pošúcha aby si zabezpečil, že sa mu pas v najnevhodnejšej chvíli nezatvorí, do druhej ruky chytí veľkú kovovú mechanickú pečiatku a pomalým ťahom uderí dátumovku na ružový papier. Spokojne si svoje dielo skontroluje a keď sa uistí, že razítkom naozaj otlačil každý pixel farby, pomaly pas zatvorí a s úsmevom mi ho podá. Asi po slovensky nevie, lebo slovám, ktoré som vytisla pomedzi zuby istotne nerozumel, pretože ak by rozumel, do dnes by som sedela v nejakej fešáckej marockej base za urážku orgánu, orgán jeden.

Ešte musíme prejsť bezpečnostnou kontrolou, ktorá už prebieha viac menej plynule, ale už máme naozaj naponáhlo, pretože boarding asi začne každú chvíľu. Ponáhľame sa k správnemu gejtu a mali by sme aj chvíľu čas na medzipristátie na toaletách, ale ako Romanovi naschvál zrovna sú zavreté kvôli údržbe. Nuž, môj zlatý, asi ti neostane nič iné, ako použiť po prvýkrát v živote toaletu v lietadle. Roman ale dobré zvyky nemení, takže sa asi radšej oddal nejakým špeciálnym jogínskym cvičeniam, ale svoje črievka udržal na uzde až na letisko v Paríži. Tu máme po pristáti toľko času, že v príletovej hale terminálu, na ktorom sme pristáli ešte ani nemajú vypísané, z ktorého terminálu by malo letieť naše lietadlo do Viedne. Tak si kľudne poseď, aj tak sa odtiaľto nevieme nikam pohnúť.

Lety na timetablových obrazovkách postupne pribúdajú až kým sa doriadkujú k informácii, že náš let odlieta o 16:50 z terminálu K. My sme teraz tuším na terminály L, takže ideme sa presunúť k autobusu, ktorý nás cez letisko CDG prevezie k správnemu terminálu, keďže peší presun neprichádza do úvahy. Necháme sa skontrolovať bezpečnostnou kontrolou a ideme si sadnúť dolu do plastových sedačkiek v sklenenej kukani a čakáme, kým po nás príde kyvadlový autobus. V batohu som našla ešte pol balíčka cukríkov, ktoré sme pôvodne chceli rozdať marockým deťom, ale budú dobré aj pre nás. Keď konečne autobus pristane za veľkými sklenenými dverami, spolu s ostatnými cestujúcimi sa usadíme do modrých tapacírovaných sedačiek a necháme sa viesť okolo poodstavovaných lietadiel a servisných mechanizmov k prestupnému terminálu. Po niekoľkých zastávkach na iných termináloch konečne autobus zastaví pri našom eLku a my lenivo vystupujeme. Pri vstupe do sklených dverí terminálu si zriadenec pýta pasy a tu zrazu začne byť Roman nejaký nervózny. Nevie nájsť pas. Kde si ho mal? To mi nehovor, že v zadnom vrecku nohavíc. To si si ho nemohol dať aspoň do foťákovej tašky? A nevypadol ti z vrecka v autobuse? Našťastie autobusár postrehol, že sa niečo hľadá, a tak zatiaľ čaká a neodišiel, takže môžeme skočiť do autobusu a začať hľadať. Lenže nech hľadáme akokoľvek podrobne, pas nikde nevidíme. Kde si ho mal naposledy? Roman spomína, že keď sme na tom predchádzajúcom terminály išli čakať na tento autobus, prechádzali sme bezpečnostnou kontrolou a tam ten pas ešte určite mal. Ak nie je v zadnom vrecku nohavíc ani v autobuse, musí byť spadnutý tam niekde na tých plastových sedačkách, kde sme čakali.

Chalani, máme kopu času, vy choďte normálne k nášmu gejtu alebo tam niekde, a ja s Romanom sa vrátime na predchádzajúci terminál a ideme hľadať pas. V tej panike si ani nevieme spomenúť, aký terminál to vlastne bol, ešte že v autobuse je nákres linky aj so zastávkami a my si pamätáme, že kým sme prišli k tomuto terminálu, stáli sme dvakrát. Či? Tento autobus chodí stále dokolečka, ostáva nám len dúfať, že si to dobre pamätáme. Keď sa dostaneme k terminálu K, chvatne vystúpime, autobus za so syčaním zatvorí dvere a už ho niet. Šofér zjavne nechcel byť nijako viac zatiahnutý do riešenia našich problémov. Nech si ide, veď tu za týmito dverami sa náš problém vyrieši. Černoška pri sklenených dverách nás vpustí do sklenenej kukane a tu zrazu nemý údiv. Toto nie je tá sklenená miestnosť, ktorú hľadáme. Zmätene pozeráme na seba a okolo seba a jednoznačne sme na nesprávnom mieste. Terminál je to síce správny, ale miestnosť nesprávna. Tam vzadu sú eskalátory, poďme sa pozrieť, či nie sme nejak o poschodie nižšie, aj keď to je asi blbosť, lebo my sme nastupovali do autobusu na prízemí, teraz sme na prízemí, tak to nemohlo byť o poschodie vyššie. Uvažujme, kde sa mohla stať chyba. Pri sklenených dverách sedí chlapík v uniforme letiskového zriadenca, poďme mu skúsiť vysvetliť, čo sa stalo, možno nám poradí. Chlapík nás chvíľu so záujmom počúva a potom nám situáciu objasní. My sme teraz v tej časti terminálu, kam prichádzaj cestujúci, ktorí z tohto terminálu budú odlietať. To, kde sa asi stratil Romanov pas je tá časť terminálu, na ktorú cestujúci prilietavajú a nechávajú sa transportovať na iné terminály, takže je to v podstate cez stenu, ale vonkajšou časťou nás rozhodne nepustia, takže musíme sa tam skúsiť dostať tam hore po tých eskalátoroch a tam aby sme sa spýtali nejakého sekuriťáka.

Do kelu, veď je to len možno desať metrov, keby nás pustili vonku po tom chodníku, ale zriadenec sa s nami o takejto možnosti odmieta baviť a trvá na tom, že máme ísť hore po eskalátoroch. Nikdy v živote neboli eskalátory také pomalé, tak ich berieme behom. Hore vo veľkej odletovej hale sa snažíme nejako zorientovať, ale asi bude najlepšie ísť k bezpečnostnej kontrole a skúsiť sa spýtať. Jedna bezpečáčka práve nemá nikoho vo svojej fronte, dobehneme teda k nej a vysvetľujeme, že sa potrebujeme dostať do príletovej časti tohto terminálu, pretože tam môj manžel stratil pas. Nechápavo na nás pozerá, ale výraz našich tvárí asi odráža značný level nervozity u mňa hraničiacej s panikou, takže pochopí, že situácia je naliehavá. Vedie nás k chlapovi, ktorý podľa množstva zariadení zavesených na jeho veste vyzerá ako šéf ochranky a že mu to máme vysvetliť. Ok, tak ešte raz, môj manžel stratil pas v odletovej časti tohto terminálu a potrebujeme sa dostať tam, odkiaľ odchádzajú autobusy na iní terminály. Bezpečák sa poškriabe na hlave a p chvíli odtiahne pásku pri detektore kovov, nechá nás prejsť a ukazuje, že máme ísť tam tým koridorom a na konci sú napravo schody tými dolu a tam sa máme spýtať.

Rýchlo kráčame smerom, ktorý nám naznačil a dole schodmi už takmer bežíme. Nikde nikto, chodby sú tu úplne prázdne, nie je sa koho spýtať, tak kadiaľ? Skúsime to doprava ale na konci chodby je páska odhradzujúca priestor, kam vraj neautorizovaný personál nesmie. Skúsime to teda na druhú stranu a na naše potešenie sa po chvíľke ocitáme v priestore, do ktorého sme sa dostali, keď sme vystúpili z lietadla a čakali sme tam, kým na obrazovkách nabehne informácia o našom lete do Viedne. Takže teraz musíme zbehnúť dole po schodoch, nájdeme tú bezpečnostnú kontrolu a tam sa dostaneme do tej sklenenej kukane, kde sme čakali na autobus. Keď zbehneme k bezpečnostnej kontrole, okrem staffu tam nie je nikto a pracovníci v uniformách len tak znudene postávajú opretí o detektor kovov a pás, po ktorom sa za iných okolností odvaľujú plastové prepravky s vecami prechádzajúcimi roentgenovou kontrolou. Keď nás zbadajú, ako keby ich strunky vstrelili na rovné nohy, hneď sú pripravení na kontrolu ďalšej várky cestujúcich, ale keď sa nám lepšie prizrú spoznajú, že my sme tu už dnes raz boli a to nie tak dávno. Jedna zamestnankyňa sa nás nechápavým pohľadom pýta, že čo mi tu a tak jej najskôr žartom odpovedáme, že nám sa tá kontrola tak páčila, že sme si ju prišli zopakovať, ale potom jej hneď vysvetlím, že Romanovi z vrecka vypadol pas a s najväčšou pravdepodobnosťou to bolo na sedačkách tu hneď v miestnosti za rohom, takže sa tam potrebujeme dostať. Lenže mladá dáma sa v zmysle pravidiel a pracovných postupov zdráha pustiť Romana ďalej, pretože cez osobnú kontrolu nesmi prejsť bez pasu, takže to sa nedá.

Moja zlatá, my sme prešli bez Romanovho pasu celý tento terminál a nikto si od nás ani od jedného pas nepýtal, tak nerob fóry teraz na konci. Alebo vieš čo? Tak pusti tam za roh iba mňa, Roman tu počká a keď ten pas nájdem, potom pustíš aj jeho. Takéto riešenie sa mladej dáme nezdá byť proti bezpečnostným pravidlám, ale žiadne náhlenie, pekne najskôr treba prejsť bezpečnostnou kontrolou, takže topánky dolu, všetko kovové zo seba, opasok von z nohavíc, pas a ostatné veci do prepravky, šup cez detektor kovov, opasok naspäť do nohavíc, topánky na nohy, ale so šnúrkami sa fakt už nebudem babrať, len rýchlo zdrapím batôžtek s vecami a pasom a rýchlo bežím do čakárne za rohom. Na prvý pohľad romanov pas nikde nevidím, až mi tak hrdlo zovrie, ale idem to preskúmať z blízka. Sedeli sme takmer presne oproti tamtým skleneným dverám. Keď pristúpim k červenej trojsedačke a nakloním sa celkom blízko nad ňu, vidím, že v ohybe sedadla tam, kde sa sedačka spája s operadlom, presne tam je v zapadnutý Pas podobnej farby ako materiál, z ktorej je sedačka vyrobená. Víťazoslávne mávam pasom a ani mladá dáma, ktorá ma pred chvíľou kontrolovala tomu neverí. Kameň, ktorý nám obom odpadol od srdca nechávame v čakárni a najbližším kyvadlovým autobusom sa presúvame na terminál K za zvyškom našej expedície.

Chalani sú takí napätí, že bez nás ani nevkročili do reštaurácie, len tak sedia na lavičkách v hale, hryzú si nechty a čakajú na nás. Kamaráti, všetko je ok, tak poďte, dáme si niečo na papanie dobrú kávu. Ideme sa ešte na chvíľu potúlať do duty free obchodov, ale aj tak nám ešte ostáva viac ako dosť času na nudné čakanie. Nečakane sa halou začne ozývať tiché ťukanie do klávesov klavíra, ktorý stojí kúsok od nás. Z ťukania sa po pár chvíľach stáva melódia, ktorej autora sa vzhľadom k môjmu hudobnému nevzdelaniu neodvážim tipovať, ale je to veľmi príjemne a ten kto to hrá, hrá veľmi pekne. Obzeráme sa a očami hľadáme klaviristu a na naše prekvapenie na otočnej stoličke pri klavíri sedí malý, asi osemročný chlapec, pravdepodobne Japonec a prsty mu behajú po klaviatúre rýchlejšie, než stíhame sledovať. Je skutočne famózny a keď dokončí skladbu, celá letisková hala prepukne v potlesk. Chlapec povzbudený prejavmi uznania zahrá ešte niekoľko skladieb, ale asi už musí ísť, pretože klavír ostal opustený.

Keď človek čaká pri ceste za dobrodružstvom, čakanie nie je také otravné ako keď čaká cesto domov, vtedy sa čas ťahá ako žuvačka. Ale nabudúce by sme si mohli zobrať to pexeso, aspoň by bola sranda a čas by nám ubehol rýchlejšie.
Po desiatich dňoch na cestách tisíckach kilometrov sa na letisku vo Viedni cítime skoro ako keby sme boli už doma. Baby, škoda, že je to už za nami, bol to skvelý trip.

mini-mk75