68Splašene behám po prachu, ktorý pripomína múku a stále neviem kam skôr pozrieť. Každý pohľad odkrýva niečo, na čo som bol doteraz zvyknutý iba na obrázkoch v časopisoch a internete. Vľavo vidím odstavené Liazky KM Racingu a Lopraisovu Tatru, vpravo sú na previerku pripravené buginy Polaris a škaredý špeciál Nissan. O pár metrov ďalej stojí štvorica Ginafov, ktoré ma hneď upútajú fialovými expanzkami na tlmičoch a brutálnymi ramenami na predných nápravách. Neviem, čo fotiť  skôr…

Sústredím sa teda na dôležité veci a postupne si prechádzam celé depo. Nachádza sa tu neopísateľné množstvo techniky, od motoriek cez buginy a autá až po obrovské asistenčné 8×8 kamióny. To aj napriek tomu, že väčšina tímov má previerku už za sebou. Prehliadka depa je sama o sebe už silný zážitok, to však netušíme, čo nás čaká ďalší deň.

Ráno je hektické, raňajky si však nechceme pokaziť  a s kľudom angličana si užívame english breakfast. Po čiernom čaji sa však už ženieme k autobusu, ktorý nás vezie skoro až na breh oceánu. Cestou vidíme tisíce áut a ľudí ako prúdia našim smerom, smerom k slávnostnému štartu Rallye Dakar.

Štart sa koná v časti Chorrillos, prakticky na pláži. Prichádzame vcelku skoro, ani nevieme ako a ocitáme sa vo VIP stane, pár metrov od štartového pódia. Postupne nachádzame pozíciu s dobrým výhľadom a začíname študovať  štartovku. Hľadám dôležité mená – Štefan Svitko, Robby Gordon, De Rooy a Aleš Loprais. Trochu ma rozhodí, že meno Štefan Svitko nachádzam medzi autami, ale potom mi zapne, že idú obaja Svitkovci. Spokojne čakám pred pódiom kým to vypukne.

Plán je nasledovný – motorky idú v opačnom poradí, následne idú autá a potom kamióny (a niekedy štvorkolky). Trpezlivo sledujeme, kto kedy ide, avšak motoriek je neskutočné kvantum! Do očí mi však skočí Simon Pavey (hlavná úloha v Road To Dakar). Od prvej dvadsiatky púšťajú motorkárov po jednom a doprajú im trochu času na pódiu na rozhovory a iné veci. Po Svitkovi prichádzajú na rad totálne esá a začína silná show – RedBull dal lietadlo psychopatovi a ten si voľne lieta kade-tade dole hlavou, popri tom peruánsky prezident kýve rukou Despresovi a následne sa prezidentovej ruky ujme Nasser. Trochu cítiť , ktorý sponzor má hlavné slovo…

Po Ginielovi a čiernej ovci z francúzska sa sype jeden pán šofér za druhým – Sainz, Roma prípadne Chicherit avšak v štartovke mi nejak chýba Gordon. Po Holowczycovi to vzdávam a idem si sadnúť , pohodu si však neužívam dlho – niekde v diaľke počujem hrozný zvuk osemvalca. Chytá ma amok a utekám k pódiu, tam vidím krikľavo oranžovú beštiu, famóznu americkú vlnu a pod ňou stojí Gordon, akurát sadá do auta a ja smútim, že som ho nevidel. Beštia sa však hýbe vzad a mne je jasné, čo príde – Gordon si zase raz skočí štartovacie pódium. Jediný dôvod, prečo to robí je: lebo môže! Po tejto šou to u nás utícha, státisíce ľudí však šalejú ďalej, oslavujú každého jazdca ako keby bol ich sused, atmosféra je fakt silná. To však ešte nevieme, čo nás čaká…

Kamióny bohužiaľ nestíhame, keďže nás postupne usadia do hiluxov a podobných hrozných áut, vnútri klietka a vonku dakarské sprievodné číslo – cez Limu ideme po trase preteku!!! Toto je jednoznačne najsilnejší zážitok celého výletu, vyše hodiny ideme ulicami Limy ktoré lemujú státisíce ľudí, ktorí si užívajú prejazd každého auta a keď sa dá, tak podávajú ruky a tešia sa viac ako pretekári v autách. Je to šialená atmosféra, máme husiu kožu a mne je jasné, že toto sa dá znovu zažiť  iba z cockpitu špeciálu!

Po nejakom čase sa ukľudňujeme a smerujeme do Pisco, kde na nás čaká prológ a prvý bivak. Už z diaľky vidíme, že sa jedná o veľkú akciu, bivak sám o sebe je obrovský, avšak vedľa je rovnaká plocha zabratá domácimi, či už na parkovanie alebo na kemp. Z kempu domácich sa šíri hudba a vôňa grilov.

Postupne si prechádzame celý bivak, je tu všetko od malých tímov s jednou dodávkou a jednou motorkou až po mega tímy ako Kamaz Master, ktorí majú len na varenie dvoch pomocníkov. Celkovo tu vládne zvláštny druh organizovaného chaosu – všetky tímy sú úhľadne usporiadané na svojich miestach, super postavené tábory a medzi tým si jazdia ostré autá a kamióny. Dokonca aj na ten prach sa dá zvyknúť  pri tejto atmosfére…

Po spontánnom rozhodnutí však rýchlo utekáme pozrie ť na prológ kamiónov, konkrétne na prvú pravú zákrutu. Prvé čo ma zarazí je veľkosť  dún – sú niekoľko násobne väčšie ako v Tunise, v zásade tu tvoria také malé pohoria. Medzi týmito kopčekmi vedie stopa prológu.

Nachádzame si pekné miestečko na hrane prvej pravej zákruty, hneď vedľa grillu a chladničky plnej piva, čo tu majú domáci. Ako prvý ide minuloročný víťaz a veľký favorit na tento rok, pán šofér De Rooy. Hranu a zákrutu si dáva pod plynom a bez bŕzd a ja mám pocit, že máme vcelku nudné miesto. Každým ďalším truckom je prejazd neistejší, neplynulejší a pomalší, hneď je jasné, prečo si De Rooy šiel minulý rok vlastnú ligu.

Cestou z kopca ešte sledujeme skoky truckov na posledných vlnách v etape a postupne sa presúvame do depa pozrie ť na posádky. Pri výsledkoch ako prvého stretávame Svitka, ktorého tak trochu prekvapuje slovenčina v tejto časti sveta. To však nič nemení na veci, že vidí rád krajanov a pozýva nás na posedenie do jeho kempu. Vydávame sa preto na obhliadku depa, postupne nachádzame Gordona, Lopraisa, Bonver Team a na druhý pohľad sme mierne šokovaní tým, aké depo majú rusi z Kamaz Master Teamu. Autá sú polorozobraté hneď po prológu, zopár ľudí varí niečo v obrovskom kotlíku a každý sa hýbe po presne naplánovaných cestách – organizácia na úrovni F1. Chvíľu ešte kecáme s Vildmanom (KM Racing, Liaz), opisuje nám pohľad človeka, ktorý tu jazdí pre radosť a celkovo z neho ide veľká pozitivita. So západom slnka to tu však balíme a ideme na hotel trochu si oddýchnuť, už tak trochu tušíme, čo nás zajtra čaká…

Dnes máme v pláne výletík na trať etapy Pisco-Pisco, ževraj priamo v strede púšte. Pred hotelom nás teda znova nakladajú do pickupov a vamos smer piesok. Cestou debatujem so šoférom, akurát mám trochu problémy so slovnou zásobou španielčiny a šofér pre zmenu s angličtinou – skvele sa dopĺňame. Po krátkej dobe však odbočujeme z asfaltky a veľmi rýchlo sa vynára typická južanská organizácia: prvé autá zdrhnú kolóne, šoféri netušia kadiaľ vedie cesta a celkovo vládne typické NSko (navigačný stres). Niektorí pasažieri sa opúšťajú, iní stresujú, šoféri so stoickým kľudom pofajčujú a čakajú čo bude ďalej a my beháme po piesku a fotíme sa. Nakoniec sa všetkého chopí nejaká ruska a za 15minút sme na ceste do dún.

Duny sú tu ešte väčšie ako v okolí bivaku v Piscu a pohľad na ne je naozaj impozantný. Normálne sa teším ako sa cez ne preveziem, aj napriek tomu, že nebudem môcť šoférovať. Prekvapko prichádza hneď pri prvom väčšom výjazde, kde sa hneď niekoľko áut zakope – skoro všetci zastavia do kopca a niektorí autá systematicky zakopávajú aj zastavení. Nikto nemá podhustené, niektorí dokonca idú ešte na dlhých prevodoch. Nakoniec však prídu dvaja domáci na dvoch Toykách, zakopaných vytiahnú a ostatným povedia kade a ako majú ísť. Ja nášho šoféra aspoň hecujem výkrikmi vamos, vamos ale je zjavne tak vystresovaný, že to nevníma. Po pár minútach vidíme oázu…

Naša oáza je obrovský stan v strede púšte, asi 150m od trate. Na stoloch je čerstvé ovocie a koláčiky na raňajky, čašníci roznášajú chladené pivo a iné dôležité nápoje. Jeden by to nazval dekadencia, ale my si to však užívame. Po chvíľke chillovania dohadujeme plán, naberáme zásoby (2l vody a 4 chladené pivká) a vyrážame smerom ku trati hľadať miesto. Po skúsenosti a spálenom krku si už dávam šatku a poriadne si všetky hnáty natieram krémom. Slnko je tu vcelku silné.

Máme na dohľad pekný kus trate, ktorý začína zjazdom z duny, smeruje do údolia a potom nie moc strmým výjazdom smerom k nám. Ako prvé sa k nám vyrútia motorky, väčšina s totálnym prehľadom dáva túto pasáž, niektorí iba s jednou rukou. Zaujímavé je však, že schopnosti jazdcov exponenciálne klesajú s poradím a až pri posledných je zjavné, že jazda po piesku nie je hranie s fazuľkami. Človek má inak pri pohľade na ľahkosť akou jazdí špička pocit, že je to to najjednoduchšie na svete.

Otváram si chladené pivečko v dunách a každú chvíľu očakávame príchod prvých áut. Situácia sa opakuje: plynulé prejazdy dunami vo vysokom tempe, absolútne žiaden náznak zaváhania a podľa mňa si DeVilliers akurát telefonicky objednával večerné menu v bivaku. Buginy sú však trochu iné, taký Chicherit ide aj dolu kopcom niekedy bokom a pri výjazdoch si s ľahkosťou odhadzuje zadok ako je treba. Oranžová beštia si taktiež ide svoje, motor počuť spoza troch dún a auto niektoré malé duny svojím metrovým zdvihom proste odignoruje. Do zákrut však vchádza zásadne bokom.

Koncept celého auto-moto divadla na chvíľu rozhodí tyrkysový hroch a červená princezná, ale nie na dlho – ako rýchlo prídu, tak aj odídu. S pokračujúcim časom sa na hrane duny pred nami začínajú zbierať zapadnuté autá, okolo ktorých pobehujú zmätené posádky a medzi ktorými prechádzajú ďalší pretekári. Rád by som sa ešte prizeral, či sa to zmení na totálny chaos, ale bohužiaľ máme iný poobedný program.

Kúsok od bivaku sú pre nás pripravené buginy na povozenie po piesku. Technický stav týchto bugín už na prvý pohľad nevzbudzuje dôveru, ale utešujeme sa faktom, že piesok je mäkký a nič sa nám v prípade nehody nestane. Hneď na úvod sa naša bugina pokazí, tak nás po krátkom strese posadia do inej s vodičom, ktorého už na prvý pohľad nie je ťažké vyhecovať. Nič neriskujem a hecujem ho na trochu väčšie bočné náklony, trochu vyššie výjazdy a celkovo svižnejšiu jazdu. Je fakt, že napriek všetkých okolnostiam ide bugina ako raketa a po piesku sa pohybuje ako doma. Na vrchu jednej duny vyberú nejaký druh pieskového skateboardu a niektorí sa na tom spúšťajú dole z kopca. Ja však diskutujem s vodičmi malú zmenu trasy – chcem zbehnúť asi 400m dlhý a brutálne strmý zjazd z duny na ktorej stojíme. Vodič sa nenechá dlho ponúkať, šéfko výpravy potrebuje rozumné argumenty – why? Because it will be fun. Po chvíľke na buginy nakladajú skateboardy, potom nič netušiacich pasažierov a nakoniec aj vodičov. Malý okruh na nabratie rýchlosti a v ideálnom uhle vchádza prvá bugina na zjazdík a za ňou aj my. Vodič to celý čas drží pod plynom, ja visím na pásoch a keby som nemal uši tak sa mi smeje celá hlava. Paráda, keďže s mojim autom by som do toho nikdy nešiel!

Po návrate vidím bledé tváre pasažierov z iných bugín, ale nenechám si pokaziť radosť pred návštevou bivaku. Po vstupnej kontrole prísnym strážnikom, ktorý kontroluje aj posádky pretekárskych áut, si postupne prechádzame dôležité stánky. Najskôr sa zastavujeme u Svitkovcov, chvíľu kecáme a celkovo obdivujeme pohodu v kempe. Čakal som stres, hektiku, ale vládne tu príjemná atmosféra ako sa na lokálne pomery patrí. Štefan si kľudne sedí na lavici, vedľa neho si pohodlne leží niekto zo support teamu a celkovo to tu viac pripomína taliansku siestu ako depo najdrsnejšieho závodu na svete. Dozvedáme sa však, že sa všetko môže rýchlo zmeniť a že oddych je to najdôležitejšie pre jazdcov. Želáme veľa šťastia a pokračujeme v návštevách tímov.

Zastavujeme sa u Lopraisov a sme veľmi srdečne uvítaní, dokonca sa nás vo veľkom štýle ujal animátor tímu (aspoň na mňa tak pôsobil). Previedol nás bivakom, poukazoval veci a všetko kvetnato poopisoval. Doteraz netuším, čo bola jeho úloha, ale udržať dobrú náladu v tíme dokáže dokonale. Ja sa kochám detailnými pohľadmi na lopraisovu tatru, ktorá je po oranžovej beštii asi najkrajšie vozidlo na Dakare. A postupne sa poberáme na prehliadku celého depa a následne smerom do hotela, keďže posledný deň má byť náročný.

Vstávame o pol šiestej, o hodinu už definitívne zbalení sedíme v pickupoch a fičíme smerom duny. Po chvíli sa dostávame na štrkovú cestu, kde sa prejavuje výhoda pickupu – pohodlie na zadných sedadlách je označené ako strašné prípadne otrasné. Postupne však vchádzame hlbšie do púšte a cesta je mäkšia, na druhú stranu sa začína brutálne prášiť. Po chvíli však už vidíme náš dekadentný stan, priamo pod prvou veľkou dunou a s výhľadom na rovinku pred ňou. Trať ide tak 5 – 10m od stanu. Dávame si niečo na jedlo (peruánsky šalát z čerstvých rýb – totálna dekadencia!), postupne balíme zásoby a pripravujeme sa na príchod prvých motorkárov.

Výjazd na dunu nevyzerá extra ťažký a prvé motorky si to dávajú s prehľadom – na rovine dole idú plný a v sprievode monotónneho zvuku motora vybehnú v sedadle až hore na dunu, kde si podradia a prdkajú si ďalej. Svitko si dokonca dovolí odkývať jednou rukou, ako na neho kričíme, takže to určite nebude taký ťažký výjazd. Z omylu nás začínajú vyvádzať ďalší jazdci, ktorí podraďujú už pod dunou a s dunou zjavne bojujú viac. Znovu ma uchvacuje obrovský rozdiel medzi špičkou a koncom štartového poľa, pričom je zjavné, že aj posledný pretekár musí byť pán jazdec aby sa vôbec k tejto dune dostal.

Na autá však už stúpame na dunu, výstup s batohom plným piva trvá 15minút a som mierne šokovaný tým, čo sa nachádza za dunou. Obrovské dunové pole, ktorému nevidieť koniec a kde duny majú výšku kľudne cez 400m. V živote by som sa tam nevydal autom a na quade by som mal asi vcelku stisnutú riťku.

Predtým, ako sa prvý dovalí Carlos na Nasserovej bugine, nám asistenčná Toyota ukazuje, že jazda na piesku nie je nič jednoduché a vcelku slušne sa do všetkými špérami zakopáva do asi 20m hlbokej priehlbiny. Chvíľu sa tam hrabe a pokúša sa vyjsť z jamy von, ale napokon to vzdá a príde nejaký druhý pánko. Väčšina divákov očakáva, že Toyka tam nejakú dobu pobudne, ale pánko popustí gumy, auto rozbehne po stene jamy ako motorkár v cirkuse a s prehľadom vyjde až hore na dunu. Mám pocit, že mal pritom ešte cigaretu v ruke.

Carlos však totálne čisto a s prehľadom prejde pasáž, ktorú vidíme a pritom ho nasledujú dva novinárske vrtulníky. Po ňom sa to začína trúsiť ako lusk – Miníky, Toyky, SMG. Po pár autách sa to začína miešať s kamiónmi. Aby bola predstava jasná, po rovine idú všetci plný kotol – kamióny tých 150, autá ešte rýchlejšie, práši sa tak, že na rovine nie je vidno nič a pretekári v tom niekde volia ešte stopu. Taký Loprais si za sebou vezie Chicherita, ktorý ho nakoniec predbieha až na prvej hrane, kde to Loprais prebrzdí a začne hrabať. Okamžite však začne popúšťať gumy, trochu cúvne a pohodlne sa prehrabe cez hranu, ďalšiu pasáž dáva s prehľadom bez zaváhania.

Z diaľky už sledujem oranžovú beštiu, ktorá po rovine ide vlastnú stopu a znateľne rýchlejšie ako ostatní. V strede roviny však prehliada križujúcu cestu a predvádza krásne hodiny, get looose! Za pár sekúnd už ale ide ďalej správnym smerom, ignorujúc menšie nerovnosti do pol metra a predvádza divokú jazdu dunovým poľom. 3/4 cesty ide bokom za sprievodu dokonalej symfónie ôsmych pánov!

Pekné divadlo predvádza aj Nikolaev, ktorý sa rovnako ako asistenčná Toyka zakope do jamy. Z jamy je počuť len syčanie gúm a o pár sekúnd aj vidieť čierne kúdoly dymu, Nikolaev vybehol z jamy rovno do dráhy Versluisovi, ktorého míňa možno o meter. Nikolaev ho buď nevidí, alebo proste ignoruje a ide nerušene ďalej. Versluisa to zjavne rozhodí a trochu zaváha ďalej v dunovom poli, kde sa zahrabáva a stratí zopár minút.

Po niekoľkých plynulých prejazdoch však začína naozajstné ródeo a divadlo – prichádzajú pomalší jazdci, neskôr zamiešaní s rýchlymi asistenciami. Zjavne sme na atraktívnom mieste, keďže kopec posádok má problém vôbec vyjsť na prvú dunu, hlavne keď tam už je zopár posádok zapadnutých a voľba stopy je čoraz ťažšia. Keď opúšťame našu vyhliadkovú dunu, sú na vzdialenom veľkom výjazde uviaznuté asi 3 auta a 2 kamióny. Na menšom prvom výjazde, kde nám Svitko kýval, je asi 5-6 áut a rovnako veľa kamiónov, pričom tí šťastnejší ešte cúvajú dolu a skúšajú nájazd znova. Chvíľku sa ešte kocháme chaosom v prašnom mračne, kde okolo posádok, ktoré ešte len podhusťujú, jazdia ďalšie, ktoré idú rovno smerom na dunu, prípadne iné, ktoré ju akurát scúvali a hľadajú miesto na rozbeh. Totálny chaos a ja rozhodne odtiaľto nechcem odísť!

Čas sa však kráti a my musíme nasadnúť do pickupov a smerovať na letisko do Limy, ešte pred výjazdom nás čaká zopár km po rozbitej ceste okolo ktorej sa kľukatia stopy dakaristov. Dávame preto posledné pohľady na duny a mraky prachu a po asfalte smerujeme na sever. Cesta je vcelku hektická, keďže letisko je na druhej strane Limy a času nemáme moc nazvyš. Nakoniec však šofér nesklame a medzi prvými dávame checkin na krátky let domov. V lietadle pokračujem v totálnom nechápaní, kde a ako som sa to ocitol!

AUTOR: Visby

Galéria k článku:

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78